čo život dal a vzal

Pri pohľade na police plné kníh v našej obývačke, kde sa ukrývajú mnohé poklady, som si zaspomínala na moju prvú knihu, ktorú som dostala od starého otca. Dal mi ju možno aj preto, lebo som bola večne zvedavé dieťa, ktoré malo veľa otázok a chcel mať odo mňa aj trochu pokoj. Netušil však,  ako dokáže zmeniť kniha život jednému malému dieťaťu.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Bola ňou kniha Vojtecha Zamarovského „Za siedmymi  divmi sveta“. Najskôr ma zaujali nádherné ilustrácie a detská fantázia a zvedavosť začali naplno pracovať. Veľmi som chcela vedieť, čo je v nej napísané. K tomu mi pomohla ešte jedna detská knižôčka s názvom „Maľovaná abeceda“, z ktorej som vedela snáď všetky básničky naspamäť a poznala som aj písmená. Spomínam si, ako som sa snažila naučiť spájať prvé slabiky, ktoré začali tvoriť  slová. Ale najviac si spomínam na to, aký zázrak sa stal, keď som dokázala prečítať prvé vety a odrazu som vedela o čom  sú tie prekrásne obrázky v knihe.

Bol to zázrak poznania.

Otvoril sa mi svet nekonečnej fantázie, hľadania  a skúmania nepoznaného, myšlienok a pravdy. Čítané slovo ma primälo premýšľať, uvažovať nad tým, čo som čítala, vzdelávať sa. Hodnotu toho zázraku som pochopila až v dospelosti, keď som  sama viedla deti k láske ku knihám. A vtedy,  keď som pochopila, prečo sa  v zvláštnej  tejto dobe  spolu s inými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi,  cítim ako  taký divný samorast.

Keď som naučila čítať, čítala som všetko, čo sme doma mali. Nielen rozprávky a detské knihy, či dobrodružné romány, ale aj knihy, ktorým som v detskom veku nerozumela, aj keď sa mi veľmi páčili. A z toho vzniklo aj zopár detských nedorozumení  ako napríklad to, keď som asi sedemročná povedala tete v zápale obdivu, že je „pekná prostibúdka“… Teta sa na smrť urazila, ale všetko sa vysvetlilo tým, že jej starý otec vysvetlil, že čítam „dospelácke knihy“ od Huga a Dumasa. Potom mi vysvetlil, čo slovo prostitútka znamená…

Ku mnohým knihám prečítaným v detstve, som sa vrátila v dospelosti a občas som si spomenula na chvíle, keď som sa chodila cez prázdniny „zašívať“ od  domácich povinností k zrúcaninám starého kostolíka vo vedľajšej dedine  a čítať si.

Moja prvá kniha od V. Zamarovského  vo mne vyvolala lásku k histórii, k tej  veľmi dávnej, ale aj nedávnej.  Preto dnes  viem, že história dáva odpovede aj na to, čo sa deje v súčasnosti.

A možno práve preto sa hodnotné knihy ocitajú v úlohe akejsi „ušmudlanej Popolušky“, ktorej chvíľa ešte len príde.

Pretože aj knihy sa dajú prirovnať k ľuďom. Tie cenné,  ktoré majú dušu a sú plné vedomostí, krásy, života, ľudskosti  sa stávajú zaznávanými. Naopak žiadanými sa stali  bezobsažné knihy bez duše, plné  lacnej povrchnosti, ktoré síce majú lákavý obal, ale sú  hodnotovo prázdne .

Žiaľ, aj kvôli najnovším technológiám mnohí ľudia prestávajú čítať knihy. Uspokojujú  sa  s  informáciami z médií, či soc. sietí. Strácajú potrebu vzdelávať sa, hľadať pravdu a poznanie. Pre mnohých je čítanie kníh stratou času.

Pre mňa osobne majú knihy osobité čaro. Majú krásnu vôňu, aj tie staré,  ale aj tie ktoré voňajú novotou. Dajú sa pohladiť ako človek. Ak sa mi v knihe páči nejaká myšlienka  o ktorej chcem premýšľať, môžem sa ku nej vždy vrátiť.

Mnoho kníh v našej knižnici považujem za  cenné poklady. Sú plné múdrosti, primäjú človeka premýšľať, dávajú odpovede na rôzne otázky, aj tie ešte nepoložené. Dokážu vyvolať  emócie, urobiť človeka lepším…

Nedávno som išla okolo výkladu jedného vychyteného kníhkupectva a videla som ponuku najnovších knižných bestsellerov. Odvtedy premýšľam, že aj knihy, ktoré sú vo veľkom vydávané,  sú svedectvom doby v ktorej žijeme. Doby, ktorá sa síce pýši technickými a technologickými  výdobytkami, ale  oberá ľudí o esenciu ľudskosti a dušu.

Verím, že príde doba, keď ľudia pochopia, o čo sa dobrovoľne pripravujú a znova začnú hľadať, pravdu a poznanie. Nájdu samých seba a pochopia aký význam majú slová, ukryté v knihách.

Už dávno bol bych mŕtvy

Už dávno bol bych mŕtvy, nebyť slova,

čo v dumách mojich hravých večne drieme

 a vravieť vie aj z hrobných temráv zeme

strom žitia môjho živí zas a znova

a s prúdom zástupov ma navždy skoval.

Už dávno bol bych mŕtvy, nebyť slova.

HÁFIZ

Slávik zo Šírázu

Článok bol publikovaný na belobog.sk