čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Pixabay

Predvolebná kampaň na Slovensku je v plnom prúde, aj keď to, čo predvádzajú predstavitelia celého politického spektra, sa dá iba ťažko nazvať predvolebnou kampaňou.

Politici si robia výlety po Slovensku a znova objavujú plebs, vlastne potencionálnych voličov. Obliekajú si kroje, chodia do krčiem v snahe priblížiť sa čo najviac k občanom a zapáčiť sa im. Organizujú  besedy s voličmi, alebo  na námestiach rôzne súťaže a rozdávajú žobrači poukážky na potraviny. Iní zasa usporadúvajú rôzne tlačové besedy, na ktorých vyťahujú čo najväčšiu špinu na politických oponentov. Neustále hrajú svoje politické divadielka, pretože môžu si to dovoliť. Majú svoje verné obecenstvo, ktoré ich štedro platí a ktovie, či si to vôbec uvedomuje,  pretože na Slovensku máme sofistikovaný parazitický systém, rovnako ako v takmer celej EÚ, okrem Talianska a Malty. A tým je štedrý štátny príspevok pre politické strany. Na Slovensku každá strana, ktorá získa v parlamentných voľbách tri percentá hlasov, získava tento štátny príspevok aj keď sa nedostane do parlamentu. To vlastne vysvetľuje prečo máme v súčasnosti v našom štáte 52 aktívnych politických strán a prečo si mnohí „politickí dobrodruhovia“ vytvorili zo Slovenska „politický Klondike“, trpia „politickou horúčkou chamtivosti“  a snažia sa dostať k vytúženému „zlatému korýtku“…

Štát a občania – voliči, majú pre nich iba hodnotu odmeny za voličský hlas v parlamentných voľbách. V predvolebných kampaniach sú občanoch schopní nasľubovať „hory doly, čierný les, zázraky na počkanie a nemožné do troch dní“.

A voliči? Tí, ako správne médiami a sociálnymi sieťami, dokonca aj školami vychované stádo konzumentov a spotrebiteľov, šťastne a obdivne híkajú a jasajú pri prejavoch svojich politických idolov. Sú šťastní, keď môžu nenávidieť svojich kamarátov, priateľov, známych aj rodinných príslušníkov len kvôli tomu, že si dovolia mať iný názor, ako má ich politický guru a vôbec ich nezaujíma, či politici plnia svoje predvolebné sľuby, keď sa dostanú k vytúženej moci.

Občania – voliči vôbec nepochopili, že „politický parazitizmus“, ktorý bol desaťročia heslami o slobode a demokracii prezentovaný ako „politický boj o moc“, sa v súčasnosti zmenil na „politický kanibalizmus“.

Tento mravný úpadok politického systému cielene spôsobil „spoločenský (sociálny) kanibalizmus“, čiže mravný úpadok celej spoločnosti, vďaka ktorému môže systém ešte chvíľu prežívať.

Prvým a najzávažnejším príznakom „spoločenského kanibalizmu“ je otvorená „fašizácia spoločnosti“, v ktorej občania (plebs) ovplyvnení mediálnou propagandou, masovo podporujú zločinecké praktiky politických elít. Podporujú dehumanizácia politických oponentov a bežných ľudí s iným názorom.

Takýto systém bude prežívať dovtedy, kým ľudia nepochopia, že sa stali nástrojom na jeho udržanie a obeťami „politického kanibalizmu“, ktorý spôsobil obrovskú krízu mravných hodnôt a nenapraviteľné škody v štáte a spoločnosti.

Preto sú namieste otázky a tou najdôležitejšou je:

Potrebuje štát na vlastné riadenie systém „politického kanibalizmu“, ktorý ho cielene ničí a likviduje?

Potrebujú ľudia falošných politických vodcov, ktorí ovládajú ich životy a vytvárajú z nich poslušné bábky, ktorými môžu manipulovať, zneužívať ich v politickom boji a v neposlednom rade ožobračovať?

Premýšľajú ľudia nad tým, ako ich súčasný politický kanibalizmus rozdeľuje a núti ich „žrať sa medzi sebou“ len kvôli mocenským ambíciám a finančnému prospechu politikov?

Premýšľajú ľudia nad tým, ako „politický kanibalizmus“ rozdelil celú spoločnosť, rodiny, priateľstvá a ničí budúcnosť jednotlivcov aj celého štátu?

Prvým krokom k náprave a ozdraveniu štátu a spoločnosti, je zrušenie príspevkov štátu politickým stranám.

Druhým je plná zodpovednosť politikov a politických strán za ich konanie.

Viem, že to v prvej chvíli vyznieva ako čistá utópia, pretože ako sa hovorí, kapry si svoj rybník nevypustia, ale štát netvoria iba politici  a štátna moc,  ale tvoria ho najmä občania, v ktorých záujme by mala štátna moc štát riadiť. A preto majú občania štátu právo vyžadovať od tých, ktorí „vládnu“ plnú zodpovednosť.

A ešte jedna dôležitá otázka na koniec:

Vedia ľudia – občania, aký veľký rozdiel  je medzi „vládnutím“ a riadením štátu?

Devana

4.8. 2026

Článok bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk