Stačí povedať iba pár slov, keď sa mení svet v nás? Stačí sa iba pozerať len tak do očí, keď sa duša chveje žiaľom? Stačí sa iba usmiať na život, keď uteká ako splašené zviera? Stačí sa iba ticho modliť, keď spolu s dušou zomiera aj svet? Stačí sa iba obzrieť za tiene smútku, keď sa rodí nové svetlo? Stačí povedať iba pár slov, keď k nám […]

Som iba tuláčka, ktorá sa túži vrátiť späť domov, do hviezdnej pavučiny osudu nehľadiac na smútok hmlistých rán utekajúceho života… Som iba tuláčka, utekajúca sama pred sebou v záplave lístia opadaných snov, keď túžim odložiť ťarchu svojich smútkov do tepla Tvojich dlaní… Som iba tuláčka hľadajúca Ťa v hĺbke času a vždy keď Ťa […]

Kráčam uličkami v daždi života schovaná v bezpečí dáždnika utkaného z vlastných bolestí a snov tam, kde ma čakáš, sám, osamelý a ukrytý vo svojich myšlienkach… Kráčam labyrintom ticha búrok sklamaní, počítajúc každý krok, ktorým som čoraz bližšie k Tebe a nebojím sa, že zablúdim, keď cítim v duši spomienky na lásku… Kráčam […]

Čo čakám? Možno veľa, možno málo… Iba cítiť hrejivé láskanie slnka ktoré vyšlo len pre nás dvoch a smiať sa spolu s ním v tichu brieždenia… Čo čakám? Možno málo, možno všetko… Iba sa ponoriť do hĺbky života, radovať sa a tancovať spolu s ním nadýchnuť sa jeho šťastia, a plakať s ním v jeho žiali… Čo čakám? Možno veľa, […]

Všetko dostáva zmysel vo chvíli, keď sa Ti v čase nezmyselnosti pozriem do očí… Všetko dostáva zmysel, bolesť smútku smrti, výkrik radosti života, tichý smiech lásky, nežný bozk túžby milovania… Všetko dostáva zmysel, šepot trávy, chvejúcej sa smiechom pod našimi bosými nohami… Spev slávika, keď v jase brieždenia počúvam tlkot Tvojho […]

Potichu, bez slov, kráčajúc ako večný tulák, oblečená v ošúchanom kabáte nedosnívaných snov, otváram zamknuté dvere večnosti lásky… Potichu, ukradomky, dávam našim dušiam nádej svetlom pouličných lámp šťastia, vraciam sa späť do života a nechcem prebudiť staré rany z driemot zabudnutia… Potichu, bez obzretia sa do prachu zašlých spomienok, […]

Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek zhasínajúceho slnka a nehy vône materinej dúšky… A Tvoje oči… spálili moju neistotu na popol ticha pohlcujúceho smútky zajtrajších dní v kolobehu Božieho smiechu… Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek nesmelej túžby noci a dotykov pohladení súznenia života… A Tvoje oči… […]

. V rieke času príde raz deň, keď sa obzriem späť a s posledným nádychom poviem, už nikdy viac… Už nikdy viac, nepocítim v dlaniach nehu chvejúcej sa trávy v ktorej som s Tebou ležala…. Už nikdy viac, bláznivý vietor sa nebude smiať spolu s mojou túžbou v tichu chladnej hory… Už nikdy viac neuvidím ruže plakať v objatí kvapiek dažďa […]

V dlaniach, mám malý kúsok bývalých životov a ticha smútku, čo ostal v duši zo stratených snov v nich… V dlaniach, držím nádej väčšiu ako naše sny, a len Ty vieš, že sen je prvý krok, ku Tebe, ku mne, k nám… V dlaniach, Ti dávam život, možno iný, ako ponúka svet, ponárajúci sa do špiny vlastnej […]

Počuješ, nesmelý tlkot túžob, ktorý napĺňa naše sny? Sny, jednoduché a predsa trúfalé ako láska zrodená zo smútkov nesmelých dotykov nahých životov. Počuješ, tichý smiech sĺz stekajúcich po duši v horúcom dychu večnosti v nás? Večnosti, naplnenej drobnými kúskami všednosti obyčajných dní. Počuješ, môj tichý šepot duše, keď Ťa […]