Vystrela som ruky a cítila v končekoch prstov chlad smútku pohlcujúceho posledné kvapky bolesti zabudnutých chvíľ v šere zhasínajúcich myšlienok. Chlad páliaci dušu na drobný popol spomienok ťažších ako hmla budúcich rán v čase ilúzie lásky… Chlad zomierajúceho dňa plačúceho z nezmyselnosti zmyslu prázdnych slov v kriku mlčania samoty. Slnovratovo 09.09. 2020

Dal si mi, kúsok svojho života a ponúkol čas v otvorených dlaniach, z ktorých ho pijem malými dúškami bozkov… Dal si mi, seba samého v každom objatí našich duší a v nežnom smútku bývalých milovaní… Dal si mi, všetko to, čo som smela, plakať, aj sa smiať, dávať a aj brať, chcieť a aj túžiť… Dal si mi život… Slnovratovo 06.09. 2020

Zatvorím svoj strach pod privreté viečka a budem počúvať Tvoj hlas, v tichých ozvenách tlkotu vlastného srdca. Zatvorím svoj strach do zovretých dlaní a nebudem blúdiť v hmle obáv z budúcich dní pominuteľnej samoty. Odhodím svoj strach s výkrikom vlastnej duše do večnosti pokoja, lebo viem, že si ma našiel a nebudem sa báť života, kým si pri mne, Láska moja. […]

V tej obyčajnej chvíli, v zrode tmavého večera, keď nebo mení svoje farby, ako had svoju kožu, a vrýva sa pod tú moju, znova Ťa vidím v každom záblesku hasnúceho slnka a cítim túžbu v Tvojich očiach skrotiť vo mne plaché zviera, ktoré sa ticho vzpiera životu, aj dotyku smrti. V tej obyčajnej chvíli a možno len v jej okamihu, keď meníme svojou láskou to, čo je […]

Cítiš to chvenie vzduchu, keď sa láska usmieva a my sa môžeme nadýchnuť vône nádeje? Cítiš v ústach chuť času, keď sa zhmotnil v bozku nášho hladu po večnosti, ktorú si nevieme sľúbiť? Cítiš moju lásku, tak ako ja Tvoju, keď sa ráno túžby mení na deň nežnosti? Cítiš? Nie, nebudem sa viac pýtať to, čo viem od stvorenia sveta a čo sa skrýva v našich […]

Stekáš mi po nahej koži v malých pramienkoch túžby a dotykov. Hrejú aj chladia moju dušu a srdce jemnou nehou Tvojich bozkov a búrlivou vášňou nášho milovania, keď sa vnáraš do mojich myšlienok a ja sa prebúdzam zo smútku v tichom brieždení lásky… Slnovratovo 03.08. 2020

Akosi prirýchlo ubiehajú dni v lenivom tempe času… Akosi prirýchlo sa mení svet a ja spolu s ním, čakajúc na nový nádych nádeje… Prirýchlo uteká život, aj myšlienky, víriace hlavou prirýchlo prichádzajú a prirýchlo sa strácajú v hlbinách smútku duše, skryté pred zvedavými pohľadmi rovnakej všednosti súcna… Prirýchlo utekám sama pred sebou až […]

Naozaj? Pýtam sa, keď Ti vírim v duši v prudkom prúde myšlienok, ktoré zastaví iba čas… Čas, ktorý pozná odpovede na naše hľadanie riešení životných rovníc plných premenných neistoty a neznámych strachu… Zastavím vír pochybností v nás a nedovolím srdciam premeniť sa na čierne diery pohlcujúce šťastie v našich očiach. Naozaj? Pýtam sa, keď Ťa […]

Snívala som sa Ti, a možno iba čiernobielo, ako bola farba noci v nás, keď si ma znova našiel vo svojej duši a v túžbach… Nie, nie som len čiernobiela, ako prchavý, umierajúci sen v smútku zhasínajúcej tmy noci. Už nespi, nesnívaj… Otvor oči… Zobudím Ťa nehou jasu dohasínajúcich hviezd a pobozkám Ťa farbami života vyvierajúcich z duše… Poláskam […]

Len Ty jediný, si počul tichý smútok mojej duše v hluku búrok života… Len Ty jediný, si videl v mojich očiach žiaľ padajúceho súmraku umierajúcich dní… Len Ty jediný, si čítal v mojom srdci verše nočného bdenia po chvíľach neistoty… Len Ty jediný, si cítil moju samotu a vystrel ku mne ruky plné zázrakov nehy všedných dní… Len Ty jediný… […]