Ilustračný obrázok: Pixabay
Potichu, bez slov,
kráčajúc ako večný tulák,
oblečená v ošúchanom kabáte
nedosnívaných snov,
otváram zamknuté dvere
večnosti lásky…
Potichu, ukradomky,
dávam našim dušiam nádej
svetlom pouličných lámp šťastia,
vraciam sa späť do života
a nechcem prebudiť staré rany
z driemot zabudnutia…
Potichu, bez obzretia sa
do prachu zašlých spomienok,
prichádzam pohladiť Tvoje dlane
boľavé a zranené od mrazu
krutosti sveta beznádeje,
len tak, bez slov,
potichu…
Devana
Slnovratovo 19. januára 2022
Nechváľ, lebo ja teba vymažú... ...
Krásne, krásne, krásne... ...
Celá debata | RSS tejto debaty