čo život dal a vzal

Cicerónova Kniha „O povinnostiach“ sa ku mne dostala zvláštnym spôsobom. Pred pár rokmi  skončila ako nechcená a nepotrebná v rodine mojich známych spolu s inými knihami, ktoré  som zachránila  pred vyhodením a ktoré mi v jedno  predpoludnie priviezli vo viacerých krabiciach. Knihám som sa potešila, bola som rada, že našli nový domov. Keď som medzi nimi našla  staršiu knihu s jednoduchým obalom a začítala som sa do nej. Hneď v prvom momente som si uvedomila, že je svojím obsahom veľmi potrebná práve  v tejto dobe.  A to aj napriek tomu, že bola napísaná pred viac ako dvetisíc rokmi.

Ilustračný obrázok: Wikipédia

Vďaka prekladateľovi Jaroslavovi Ludvíkovskému  sa čitatelia v predslove  dozvedajú nielen to, že Cicero písal svoju knihu v poslednom roku života a bola venovaná jeho synovi Markovi, ale aj zaujímavé informácie o Cicerónovom živote, politickej kariére a smrti. Nemenej zaujímavými sú informácie o dobe, spoločnosti, politickom  a štátnom  zriadení vtedajšieho Ríma a jeho ríše.

Kniha „O povinnostiach“ sa skladá z troch dielov a Cicero v nej píše svojmu synovi o základných etických princípoch,  morálnych zásadách a hodnotách tej doby.  Doby, ktorá je veľmi podobná tej našej, čo čitateľ pochopí po prečítaní prvých strán.

Keďže nie je možné v pár vetách zhrnúť hĺbku Cicerónovho diela „O povinnostiach“,  ktorú čitateľ precíti  iba sám po prečítaní  týchto vzácnych myšlienok, ponúkam pár tých, ktoré vo mne zanechali najhlbší dojem a primäli ma premýšľať o tom, ako to čo som čítala v knihe, súvisí so súčasnou dobou.

V prvej knihe Cicero píše o hľadaní a skúmaní pravdy, o múdrosti, ktorá sa v pravde ukrýva. Ale najmä o spôsoboch a cnostiach, ktoré dokážu  človeku získať veľkosť ducha.

Jedným z nich je čestné konanie, ktoré je základom múdrosti a ľudskosti. To čestné konanie, ktoré sa úplne vytratilo z „Vyspelej západnej spoločnosti“  a ktoré je touto spoločnosťou považované za slabosť človeka. Absencia čestného konania zlikvidovala „Vyspelú západnú spoločnosť“ a podstatu humanizmu, ktorého zakladateľom je práve Cicero. Kým čestné konanie je základom cností a ľudskosti, nečestné konanie je podstatou  amorálnosti a nespravodlivosti, krivdy, násilia, chamtivosti a bezohľadnosti.

Podľa Ciceróna sa ľudia dopúšťajú nespravodlivosti dvojakým spôsobom. Keď páchajú krivdu, alebo keď vidia, že niekomu sa krivda deje a nezabránia tomu, aj keď môžu.

Cit: Jestliže někdo křivdě nebrání a jí nepřekáží, ačkoli může, dopouští se takového hříchu, jako by zradil rodiče, nebo přátele, nebo vlast.“

Nečestného konania a nespravodlivosti sa dopúšťajú ľudia aj vtedy, keď ľudia túžia po moci, bohatstve a sláve a snažia sa ho získať za každú cenu a svoje nečestné konanie obhajujú ešte väčšou nečestnosťou, napríklad vlastným výkladom práva, či rôznymi podvodmi.

Málokto, kto takto koná si uvedomuje že stráca  vlastnú osobnú a duchovnú slobodu.

Cit: „Nic tak nesvědčí o duchu nesvobodném a malicherném jako láska k bohatství a nic není čestnější a velkodušnější než pohrdat penězi, jestliže je nemáme, a jestliže je máme, užívat jich k dobročinnosti a štědrosti.“

V druhej knihe píše Cicero svojmu synovi o čestnom konaní v medziľudských vzťahoch, o priateľstve, úcte človeka k človeku, dôvere, láske a láskavom konaní, ale aj strachu,  ktorý vyvoláva nečestné konanie  a o príčinách vojen, ktoré sú následkom chamtivosti, túžby po moci a nespravodlivosti.

Cit: „Neboť špatně je na tom ten, kdo se pokouší za peníze získat to, čeho by měl dosáhnout  cnostmi.“

„Neboť špatným strážcem trvalé moci je strach, a naopak  láska je jí věrnou pomocnicí na všechny časy.“

V tretej knihe Cicero píše o filozofii, politike, vládnutí a spoločnosti. O tom, aké dopady má čestné aj nečestné konanie na život jednotlivca, ale aj celej spoločnosti.

Zamýšľa sa nad tým, čo je najvyššie dobro.

Cit: „Vždyť i to, co se nazývá u stoiků nejvyšším dobrem, žít ve shodě s přírodou,  znamená podle mého mínění, shodovat se stále s cností a z ostatních věcí, které vyhovují naší přirozenosti, volit jen ty, ktoré cnosti neodporují.“

CIcerónova kniha  „O povinnostiach“ ma pred rokmi veľmi ovplyvnila, ale aj utvrdila v tom aké dôležité sú hodnoty, ktoré robia človeka človekom, ale pomáhajú človeku najmä duchovne rásť.  Aj keď je starovekou učebnicou etiky,  je aj dôkazom toho, že aj keď  sa menia mocenské režimy, človek sa vo svojej podstate nemení.

Preto je na každom z nás, akou cestou sa vyberie, či cestou „Povinností“ – etických princípov, morálnych zásad a hodnôt, ktorá je namáhavá a celoživotná, alebo sa vyberie tou ľahšou cestou, cestou nečestnosti, nezodpovednosti, nespravodlivosti.

Áno je veľmi dôležité, akú cestu života si človek vyberie, či cestu svetla Dobra, alebo tmy Zla.

Na záver ešte jedna Cicerónova myšlienka, ktorá je v súčasnosti mimoriadne aktuálna.

Cit: „Tedy jedna zásada musí být všem společná, že prospěch jednotlivcův má být zároveň prospěchem  celku, neboť kdyby každý chtěl uchvátit všechen prospěch jen pro sebe, lidská společnost by se scela rozpadla. A dále, jestliže naše přirozenost žádá, aby člověk pomáhal člověku, ať je to kdokoliv, jen práve proto, že  je to člověk, musí být podle téže přirozenosti i prospěch všech lidí věcí společnou.“

Preto je potrebné zamyslieť sa, koľko pravdy o záhube našej spoločnosti sa skrýva v myšlienkach starých niekoľko tisícročí.

Preto je potrebné čítať  a vnímať s otvorenou mysľou, to čo máme  priamo pred očami a tým sú návody, ktoré môžu zachrániť spoločnosť,  či vybudovať na troskách tej starej, novú, založenú na pevných základoch morálnych zásad a etických princípov.

Kniha Marka Tullia Ciceróna  „O povinnostech“  vyšla v roku 1970 v nakladateľstve Svoboda v edícii Antická knihovna.

Z latinského originálu De officiis ju preložil Jaroslav Ludvíkovský

Devana

Slnovratovo 31. Máj 2022

Recenzia bola pôvodne zverejnená na belobog.sk