čo život dal a vzal

Človek je  zvláštny tvor. Často si neváži to čo má. Neváži si vlastnú prácu, pohŕda inými ľuďmi, závidí im to čo majú. Nenávidí ich kvôli tomu, akí sú, alebo čím sú. Dokáže sa škodoradostne smiať na nešťastí iných a správať sa servilne a podlízavo zo zištných pohnútok. V krajných prípadoch dokáže ubližovať, ničiť všetko okolo seba, kradnúť, či dokonca vraždiť. V mnohých prípadoch je to spôsobené egoizmom a prehnanými ambíciami, túžbou vlastniť a mať čo najviac. Byť viac, ako tí ostaní, vyvyšovať sa nad nimi a dokonca vládnuť iným.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Predstavte si, že sa stane malý zázrak. Kúpite si, alebo zdedíte pozemok na ktorom si postavíte domček a pri ňom si vytvoríte záhradu plnú kvetov  z ktorých máte potešenie. Vybudujete hospodársky dvorček, kde  chováte zvieratá. Založíte krásny ovocný sad a úžitkovú záhradu, ktoré prinášajú úžitok, ale aj radosť. Pracujete, vidíte zmysel svojej práce a námahy, pretože to čo tvoríte nie je len prítomnosť, ale najmä budúcnosť. Vidíte zmysel svojho snaženia  a nevadí vám, že častokrát večer padáte od únavy z nôh.

Nie, nevadí vám únava, nemáte pocit, že čas, ktorý venujete tejto práci je premárnený, či dokonca „zabitý“. Možno nie je všetko podľa vašich predstáv, ale aj keď nemáte prepychový palác,  máte útulný domov, kde ste šťastný. Netrápi vás, že tá vaša záhrada ani z diaľky  nevyzerá  reprezentatívne ako záhrady a parky pri honosných sídlach, ktoré sú v susedstve. V tej svojej ste spokojný, pretože je plná života a dáva vám všetko, čo potrebujete.

Lenže, človek je skutočne v mnohom zvláštny tvor…

Po čase si začne všímať, že v susedstve sú práve tie prepychové sídla s obrovskými, pompéznymi záhradami a parkami. Očarený povrchnou krásou a leskom prepychu, už nedokáže vidieť, že práve tú krásu a prepych vytvárajú bezmenní, vykorisťovaní ľudia, ktorí sú životne odkázaní na milosť, či nemilosť svojich pánov.

A nevidí hlavne to, že bohatí susedia už dávno pokukujú po jeho domčeku a záhrade. Tí susedia veľmi dobre vedia, koľko financií a práce stojí ten ich vlastný  prepych. Vedia však aj to najdôležitejšie. To,  čo tomu obyčajnému  človeku pripadá ako niečo samozrejmé a nepodstatné. A tým je jeho „sloboda“, ktorú mu zabezpečuje  jeho sebestačnosť. Vedia, že ten obyčajný je človek je sám sebe pánom, aj keď tvrdo pracuje, pretože pracuje na svojom. A aby ho mohli oklamať a využiť,  použijú prastarú lesť „keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú“.

A tak začnú svoje bohatstvo ešte viac predvádzať. Sluhovia chodia okolo skromného domčeka  vyparádení v šatách, po ktorých začne ten človek túžiť. Vozia sa v parádnych autách, ktoré im začne človek závidieť. Predvádzajú honor a prepych svojich pánov a v človeku začne klíčiť prvé semienko chamtivosti. Chce sa mať tak, ako sa majú sluhovia pánov honosných sídel.

Už mu nestačí to čo má a prestáva si to vážiť, pretože netuší, že všetko to lacné pozlátko, ktorým sa pýšia sluhovia, je kupované na dlh. Zaslepený vidinou prepychu sa postupne začne vzdávať všetkého.

Páni pozvú človeka na okázalú hostinu a presvedčia ho, že keď sa dobrovoľne vzdá všetkého čo má a dá im to, môže žiť, tak ako žijú jeho sluhovia. A človek si povie, že načo mu je dom záhrada, hospodárstvo a všetka tá drina,  keď si nemôže dovoliť luxusné oblečenie  a drahé auto. Ochotne daruje všetko svojim novým „priateľom“ a chvíľu žije v eufórii, že sa zaradil medzi afektovanú a načančanú smotánku. Začne pre nich pracovať a myslí si, že mu žačnú padať pečené holuby  priamo do úst.

Lenže po čase príde vytriezvenie. Záhrada je  vydrancovaná, spustnutá, zaburinená, plná bodľačia a on si musí všetko jedlo kúpiť za drahé peniaze. Hospodárstvo je rozpredané, stajne a chlievy sa začínajú rozpadávať. Zo sadu ostalo torzo, krásne rodiace stromy sú povytínané na drevo. A za bývanie vo vlastnom dome musí platiť obrovské nájomné. Pracuje viac ako predtým a nemá nič. Preto sa postupne zadlžuje a začína vidieť, že ten sluhovský život,  ktorý si dobrovoľne zvolil, je v skutočnosti otroctvo. A začína chápať, že tým, že si nevážil to čo mal a podľahol chamtivosti prišiel o všetko. Nielen o to, čo vytvoril a vlastnil, ale prišiel o slobodu a budúcnosť.

A tak je to aj s naším štátom. Ľudia zaslepení falošným pozlátkom, podľahli chamtivosti. Ochotne darovali ako na zlatom podnose všetko to čo vytvorili, pretože verili, že keď sa vzdajú slobody a sebestačnosti budú  žiť na takej úrovni  ako sluhovia mocipánov. Dokonca si zvolili vlastných sluhov a začali im platiť za to, že ich vykorisťujú, šikanujú, manipulujú, okrádajú a rozhodujú o ich bytí, či nebytí. Nuž a po čase tiež prichádza vytriezvenie.

Zisťujú, že sú v skutočnosti v otrockom područí vlastných sluhov, ktorí ochotne slúžia nie im, ale svojim mocipánom.

Zisťujú, že zo štátu v ktorom žijú už toho veľa neostáva. Zisťujú, že sluhom, ktorých si dobrovoľne zvolili, nezáleží ani na štáte a ani na nich. Záleží im  iba na vlastnom prospechu a preto nemajú zábrany zničiť úplne všetko…

Áno, človek je zvláštny tvor. Aj keď má dar tvoriť, často si neváži to čo má a prichádza o to. Je to spôsobené tým, že si v skutočnosti neváži sám seba a preto prichádza o všetko.

Žiaľ, ľudia si prestali vážiť svoju domovinu, vlasť, štát a teraz o všetko  prichádzajú.

Ale… Človek je naozaj zvláštny tvor a práve vďaka daru tvorivosti vie, že každý problém má riešenie.

Vie, že každý zničený dom sa dá opraviť, upratať a znova z neho vytvoriť útulný domov. Každé hospodárstvo sa dá zachrániť. Každá záhrada sa dá znova upraviť a hlavne zúrodniť. V každom sade sa dajú zasadiť nové mladé stromčeky, ktoré budú prinášať ovocie. Podmienkami  ako všetko napraviť a opraviť sú však tvrdá práca, poctivosť, čestnosť, ľudskosť, ale aj viera v seba samého. Keď si človek začne vážiť sám seba, pochopí aká vzácna je sloboda a začne si vážiť všetko to, čo má a čo vytvoril svojou prácou. Pochopí, že podstatou  jeho života nie je iba samotná prítomnosť  často prežitá  v otroctve mamonu, ale sloboda, ktorá základom osobného a duchovného napredovania. Sloboda, ktorá je základom budúcnosti celej  spoločnosti.

Článok bol zverejnený na: belobog.sk