čo život dal a vzal

Ráno som pozerala cez okno do záhrady na jednu z posledných ruží, ktorá pred pár dňami rozkvitla napriek tomu, že bol začiatok novembra. Je to ruža s názvom Gloria Dei, ale niektorí ju nazývajú ruža mieru, alebo mierová ruža, či ruža pokoja.
Cítila som tú zvláštnu symboliku. V novembri mi na záhrade kvitnú ruže už len veľmi vzácne, väčšinou ich spáli októbrový mráz. A teraz v čase týchto zvláštnych dní, keď mnohí z nás cítia, že to čo sa deje s našimi životmi, pripomína vojnu proti nám obyčajným ľuďom, kvitne v mojej záhrade nádherná mierová ruža. Je ako závan nádeje v čase, keď si myslíme, že ľudské šialenstvo a besnenie človeka voči človeku nemá konca.
Kedysi keď som bola dieťa, veľmi som sa bála vojny. Poznala som ju z rozprávania starého otca, ktorý bojoval v SNP a do konca života bol odporcom nacizmu a fašizmu. Dnes po 75. rokoch od skončenia vojny je na Slovensku už len pár ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži a preto pre nás všetkých a hlavne pre mladú generáciu hrôzy vojny veľmi vzdialené, aj keď vo svete sú miesta, kde ľudia prichádzajú o všetko a najmä životy, presne kvôli takým istým „vyšším cieľom“ mocných , ako prichádzali aj vojne, ktorú prežili naši rodičia a starí rodičia.
A dnes? Áno žijeme vo vojne a mnohí si to ani neuvedomujú. Boja sa priznať si krutú pravdu. Aj keď sa v súčasnosti nebojuje proti ľuďom konvenčnými zbraňami, ktoré spôsobujú značné škody na hnuteľnom a hmotnom majetku, ale aj na životoch. Bojuje sa úplne inými sofistikovanými zbraňami, ktoré majú za úlohu zničiť človeka samotného. Pripraviť ho o jeho podstatu. Pripraviť ho o ľudskosť.
V súčasnosti sa to deje používaním šírením strachu, hystérie a paniky medzi ľuďmi. Ľudia sa začínajú báť. Boja sa choroby, boja sa o svoje zdravie a životy, ale boja sa aj jeden druhého.
Aby človek mohol normálne fungovať, žiť a pracovať musí prežívať svoj vlastný vnútorný pokoj. Musí prežívať čas osobného mieru v srdci a v duši. O toto všetko je dnes pripravovaný.
Človek, ktorý stratil svoj vnútorný mier a žije v neustálom strachu a napätí, je veľmi zraniteľný a ovládateľný a nie je schopný rozumne a prakticky uvažovať a konať.
A práve kvôli tomu, aby sa človek dokázal začať brániť a vzoprieť sa, musí mať určitý stupeň svojho osobného pokoja v podobne duševného mieru.
Áno súčasný systém využíva proti ľudstvu veľmi silnú zbraň a to je jeho vlastný strach, ktorý ho dokáže tak paralyzovať a ochromiť, že to môže viesť až k zničeniu samotného človeka.
Sme toho svedkami vo svete, ale u nás na Slovensku toto používanie strachu ako zbrane voči vlastnému obyvateľstvu dosiahlo neúnosnú hranicu. Ľudia sa začali báť nielen o vlastné zdravie, ale aj o prácu, sociálne istoty. Začali sa báť o holé prežitie.
Dnes som pri prechádzke lesom znova začala cítiť vnútorný pokoj a mier, ktorý je nutný k prežitiu každého z nás. Pri západe slnka a postupnom stmievaní sa bol les úplný tichý. Na stromoch sa nezachvela ani jedna vetvička, nespadol ani jeden list. Bolo počuť len moje a manželove tiché kroky lístím. Mala som pocit, ako by sa v jednom momente skutočne zastavil na okamih čas a svet okolo sa naplnil neuveriteľným pokojom, ktorý začal napĺňať aj mňa samotnú.
Pochopila som, že ak človek chce zachovať pokoj a mier vo svojom okolí, vo svojom štáte a na celej planéte, najskôr musí nájsť svoj vlastný pokoj a mier, ktorý mu dodá odvahu, ale najmä ho prinúti zamyslieť sa nad tým, či to, čo sa deje je správne a akú úlohu v tom chce mať on samotný.
Mne osobne dala veľmi veľa nádeje jedna obyčajná ruža, ktorá aj napriek chladnému počasiu a podmienkam, ktoré neprajú tomu aby kvitla, je nádherná a dokonca aj krásne vonia.
Je to presne tak ako v našom svete, všetko to čo sa deje, svedčí o tom, že sa náš svet, naše životy a hodnoty rútia niekam do chladu a zimy beznádeje a záhuby, ale opak je pravdou.
Nádej na lepší a spravodlivejší život v mieri stále žije a rastie v mnohých nás.