čo život dal a vzal

Pred pár týždňami, keď sa svet po coronavírusovom ošiali začal vracať do normálneho stavu, pozval ma jeden môj dobrý priateľ na kávu.
Potešila som sa.
Radosť z pozvania mi nepokazila ani povinnosť nosiť všade rúško, ale ani chladné počasie, ktoré sa správalo tak, ako keby nikdy nemalo prísť leto. Našťastie v ten deň vykuklo spoza upršaných mrakov slnko. Trochu zasnívane zažmurkalo na svet pod sebou, možno si aj trochu zazívalo a lenivo pošteklilo svojím teplom nedočkavcov ako som aj ja, ktorí naň čakali.
Vyparádila som sa a utekala priamo z práce na „rande“. Dala som si tmavé okuliare a povinné rúško a keď som sa zbadala v skle dverí, začala som sa smiať na tom ako vyzerám. Bolo zaujímavé ísť na kávu, vyfintená ako tajný agent a premýšľala som či ma priateľ vôbec spozná… Nuž ale, predpisy sú predpisy… A muži sa aj tak občas radi pozrú trochu nižšie ako je úroveň očí.
Našťastie sme sa „spoznali“ bez problémov keď sme sa stretli, takže nám nič nebránilo ísť na dobrú kávičku. To som však netušila, aké prekvapenie ma čaká. Vedela som kam máme ísť na kávu, priateľ si nastavil pre istotu navigáciu, aby sme zbytočne autom neblúdili po meste. Rozprávali sme sa o všetkom možnom a počúvali aj navigáciu, keď medový ženský hlas povedal niečo v tom zmysle, ste v cieli svojej cesty.
Lenže…
Namiesto parkoviska kaviarne sme zastali na parkovisku „Pohrebných služieb všetkého druhu“. Nikdy nezabudnem na zaujímavý výraz v očiach môjho priateľa. Prekvapenie sa miešalo s miernym vydesením, kde to vlastne sme. Chvíľočku sme sedeli v aute a nechápavo sme sa pozerali na seba aj na miesto, kam nás navigácia zaviedla. Čo čert nechcel, zbadal nás pracovník pohrebnej služby a keďže som mala oblečené čierne tričko a svetrík, bolo vidieť ako potešil nádejným zákazníkom. V tej chvíli som sa pozrela na priateľa a začala som sa smiať. Niečo také som v živote nezažila. Chvíľočku som mala pocit, že som v nejakom úžasnom filme Frederica Felliniho. Priateľ sa nakoniec začal smiať tiež a zriadenec nechápavo na nás pozeral. Netuším čo si v tej chvíli myslel, keď videl na dvore pohrebnej služby sedieť v aute dvoch smejúcich sa ľudí a trošku mi ho prišlo aj ľúto, že nemal z nás žiadny kšeft.
Myslím si, že na toto pozvanie na kávu nikdy nezabudnem a môj priateľ tiež. Vysvetlila som mu, že exkurzia sa mi veľmi páčila, pretože viem, čo ma čaká na neminie a chápem aj výraz, kým nás smrť nerozdelí, ale už by sme mohli ísť na tú kávu. Našťastie pochopil, že mám rada čierny humor a takýto úžasný trapas, ma len rozosmeje. Ale priznám sa, pár sekúnd som sa zabávala na jeho vydesenom výraze, vedela som čo si myslí a tvárila som sa vážne.
A teraz, keď nad tým tak premýšľam viem, že by sme život a všetko čo s ním súvisí nemali brať smrteľne vážne, aj keď musíme prežívať mnoho náročných situácií. Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, prečo sa dejú veci, ktoré považujeme za zlé a nespravodlivé.
A možno práve tie nám ukážu, aký je život vzácny a krásny. Ukážu nám nový zmysel bytia, ale aj nezmyselnosť strachu zo života a smrti.
Mne práve toto „dokonalé rande“ ukázalo, aká je dôležitá ľahkosť bytia, keď tomu druhému, ale aj sebe ukážeme, aký dôležitý je úsmev, smiech, ale aj to, že sa nedokážeme nahnevať, alebo uraziť, ak sa ten druhý nechtiac pomýli.
Veď aký by to bol život, ak by sme sa nedokázali smiať, radovať, prežívať tiché šťastie?