čo život dal a vzal

Pri práci na záhrade ma trošku premohla únava. Možno to bolo dusným, vlhkým počasím.
Sadla som si do tieňa veľkého smreka, vyzula som sa a natiahla som si pohodlne nohy.
V ich blízkosti som si všimla malé mravenisko v tráve, na ktorom usilovne pracovala partia malých stavbárov. Jeden prieskumník, objavil moju bosú nohu, opatrne som ho rukou zmietla. Tento rok je ich stavieb v tráve viac než dosť, preto radšej chodím obutá.
Pozorovala som mraky na oblohe, ako sa plné dažďa lenivo prevaľujú. Kopec predo mnou sa skryl pred slnkom do ich tieňa. Kúsok odo mňa nízko nad zemou preletela lastovička a do fóliovníka cez otvorené dvierka vletel malý hladoš s hrdzavým chvostom, ktorý vedel, že tam vždy nájde niečo do zobáčika pre mladé. O chvíľku vyletel von aj s úlovkom.
Na chvíľku som prestala vnímať čas aj hluk okolo seba. Videla som trávu, ktorá sa vlnila vo vetre a trošku som sa zasnívala. Predstavila som si, že sedím niekde v blízkosti vody a pozorujem jej pokojnú hladinu a počúvam šum vetra zmiešaný so spevom vody…
Taký obyčajný sen, snívaný s otvorenými očami. Možno jednoducho splniteľný a možno nie.
Niektoré sny sa plnia a niektoré nie, ale často sa plnia tie, ktoré sa zdajú nesplniteľné a človek sa bojí snívať ich. Môžu to byť sny o láske, o jednoduchých, drobných veciach, ale mnohí z nás si myslia, že sú nereálne. Často sa splnia práve vtedy, keď to vôbec nečakáme a pripadajú nám ako malý zázrak.
Ale život je plný prekvapení, splnených snov a malých zázrakov, ktoré dokážu zmeniť naše životy z hodiny na hodinu.
Dokážu vyraziť na okamih dych, ale aj slobodne sa nadýchnuť po ťažkom období.
Dokážu nás naplniť dávno zabudnutými pocitmi, šťastím a radosťou.
Dokážu mnoho a práve preto, by sme si mali nájsť čas na snívanie. Na snívanie o pekných, aj keď možno nesplniteľných veciach. Veď kto vie, aký bude ten budúci deň a čo prinesie.
Niekomu dobrú správu od lekára, niekomu nečakanú lásku, inému iba pekný, obyčajný deň, plný pokoja, alebo len vrúcne objatie blízkeho človeka.
Zo snívania a myšlienok o ňom ma vytrhli prvé drobné kvapky dažďa, ale v mojom útočisku pod smrekom bolo sucho. Len som sa trošku presunula bližšie ku kmeňu. Chvíľku som len tak sedela a pozorovala ako kvapky dopadajú na trávu a na jej obyvateľov a počkala som, kým tichý dážď neustane. Po pár minútach prestalo pršať.
Vstala som z bezpečia úkrytu veľkého stromu a išla naspäť na záhradu.
Môj čas na snívanie v tento deň skončil, ale ktovie, či nepríde deň, keď budem sedieť na starej drevenej lavičke a pozerať sa na pokojnú hladinu vody, počúvať šum vetra zmiešaný s jej spevom…