čo život dal a vzal

Silvestrovské oslavy a oslavy Nového roku sa posledné roky stali zvláštnymi sviatkami plnými rachotu, trieskania a zvukov pripomínajúcich výbuchy granátov či streľbu zbraní.
Ohňostroje k oslavám patria, mali by byť vyvrcholením osláv. Občas sú hotovým umeleckým dielom. Napríklad v Brne na priehrade, býva každý rok krásna prehliadka umeleckých ohňostrojov.
To, čo sa dialo včera v susedstve nepripomínalo nič, čo by sa dalo opísať ako normálna oslava, ani zábava…
Nevyznám sa v zábavnej pyrotechnike a ani nemám o to záujem, viem len, že existujú petardy, ktoré vyvolávajú obrovský hluk, alebo fontány, rímske sviece.
Neviem, prečo majú poniektorí ľudia takú zábavu a tešia sa zo zvukov, ktoré pripomínajú vojnovú zónu. Niečo také sme mali už od včera obeda. Výbuchy tak silné, že bolo cítiť, ako sa trasie dom. Čo ma však najviac prekvapilo, bolo to, kto sa takto zabával. Boli to dvaja malí chlapci vo veku päť až osem rokom. A hrdý tatko sa prizeral a povzbudzoval ich…
Dať niečo také do rúk malým deťom, by malo byť trestné. Som veľmi rada, že ich „zábava“ včera skončila tak, že sa im nič nestalo a namiesto blikania ohňostroja tam neblikali majáky záchranky…
Takéto zvuky nie sú nepríjemné len ľuďom. Každý, kto má doma psíka vie, ako ťažko to znáša a bojí sa.
A takisto sa boja aj iné zvieratá, srny, jelene, diviaky, veď v blízkom okolí majú aj oni svoje domovy.
Pamätám si ako sa naša nebohá babka týchto zvukov bála tiež, zažila druhú vojnu, prechod frontu, zabíjanie ľudí…
Čo sa stalo s ľuďmi, keď majú zábavu v niečom takom?
Veď tie výbuchy petárd s ktorými sa „hrali“ tí chlapci sa vôbec nelíšili od výbuchov pri teroristických útokoch.
Títo chlapci sa hrali a zabávali, ale tisíce detí pri takýchto zvukoch výbuchov zomierajú…
Za takýchto zvukov zomreli aj nevinní ľudia v Istanbule…
Čo sa musí stať, aby zvuky vojny neboli zábavou?