Naozaj? Pýtam sa, keď Ti vírim v duši v prudkom prúde myšlienok, ktoré zastaví iba čas… Čas, ktorý pozná odpovede na naše hľadanie riešení životných rovníc plných premenných neistoty a neznámych strachu… Zastavím vír pochybností v nás a nedovolím srdciam premeniť sa na čierne diery pohlcujúce šťastie v našich očiach. Naozaj? Pýtam sa, keď Ťa […]

Snívala som sa Ti, a možno iba čiernobielo, ako bola farba noci v nás, keď si ma znova našiel vo svojej duši a v túžbach… Nie, nie som len čiernobiela, ako prchavý, umierajúci sen v smútku zhasínajúcej tmy noci. Už nespi, nesnívaj… Otvor oči… Zobudím Ťa nehou jasu dohasínajúcich hviezd a pobozkám Ťa farbami života vyvierajúcich z duše… Poláskam […]

Len Ty jediný, si počul tichý smútok mojej duše v hluku búrok života… Len Ty jediný, si videl v mojich očiach žiaľ padajúceho súmraku umierajúcich dní… Len Ty jediný, si čítal v mojom srdci verše nočného bdenia po chvíľach neistoty… Len Ty jediný, si cítil moju samotu a vystrel ku mne ruky plné zázrakov nehy všedných dní… Len Ty jediný… […]

Láska moja… Všetko vo mne kričí, duša i srdce, plačú aj spievajú, ja však mlčím, nechcem zničiť ticho nášho sveta… Len Ťa pohladím po tvári a perách a plachými bozkami Ti poviem viac, ako prázdnymi slovami… Slnovratovo 09.06.2020

Potichu, či nahlas, so smiechom v srdci a so slzami v očiach, alebo so žiaľom v duši a úsmevom na perách? Ako sa dá ľúbiť? Dlho, na jeden nádych, či krátko, na celý život, prosto v spleti dní, alebo zložito, v jednoduchosti bytia? Ako sa dá ľúbiť? Len tak, zdanlivo, alebo naozaj? Pýtam sa a odpoveď hľadám, v Tvojich očiach i v sebe samej… Slnovratovo 27. 05. 2020

Pohladím Ťa po tvári a do dlane Ti vtisnem malý bozk plný nehy. Usmejem sa na teba a budem Ti počítať vrásky smiechu okolo očí. Vieš, čo urobím? Objímem Ťa a už Ťa viac nepustím, kráčať do tmy nepokojnej samoty. Rozsvietim v nás plamienky nádeje svietiace na cestu k nám domov… Slnovratovo 18. 05. 2020

Necítila som nič … Ani jedno slovo z toho, čo som ticho šepkala, keď som utekala pred sebou a zrýchleným dychom času v pominuteľnom svete ničoty. Necítila som nič… Nič z tých slov, ktoré stratili zmysel vo chvíli nezmyselnosti, len prázdnotu vlastných spomienok na zajtrajší deň a chuť bolesti vlastnej neistoty Necítila som nič…. len clivotu ticha […]

Padám, ale aj tak sa vznášam, na krídlach beztiaže pohladení Tvojich rúk… Padám, do vnútra Tvojich bozkov ťažších ako spomienky na hmlu budúceho rána… Padám, do hlučného ticha milovania, a hĺbky vesmírnej pavučiny utkanej z Tvojej nehy… Padám a vstávam zároveň, bežím k Tebe Láska, rýchlejšie ako život v ústrety večnosti… Slnovratovo […]

Tak veľmi, veľmi chcem, hoc aj holými rukami, bez kriku a plaču, len ticho a bez zbytočných slov rozbiť múr bolesti, postavený večnosťou okolo nás, z nesplnených snov a slov a prázdnych bezsenných nocí… Tak veľmi, veľmi chcem, aspoň raz a možno naposledy, ochutnať aspoň jednu kvapku šťastia, čistej ako láska sama, padajúcu z očí nočného neba, umierajúc a […]

Čítala som v Tvojich očiach slová o zatmení našich sŕdc, tiché ako dych nekonečna pri zrodení sveta a života. Šťastné, ale smutné zároveň ako sny strácajúce sa v opare dohasínajúcich chvíľ milovania. Čítala som v Tvojich očiach slová o novom svetle, ktoré rozžiari clivotu nehy v zatmení našich duší ako plamienok túžby v hebkom dotyku našich pier a v nemom tanci […]