Pohladím Ťa po tvári a do dlane Ti vtisnem malý bozk plný nehy. Usmejem sa na teba a budem Ti počítať vrásky smiechu okolo očí. Vieš, čo urobím? Objímem Ťa a už Ťa viac nepustím, kráčať do tmy nepokojnej samoty. Rozsvietim v nás plamienky nádeje svietiace na cestu k nám domov… Slnovratovo 18. 05. 2020

Necítila som nič … Ani jedno slovo z toho, čo som ticho šepkala, keď som utekala pred sebou a zrýchleným dychom času v pominuteľnom svete ničoty. Necítila som nič… Nič z tých slov, ktoré stratili zmysel vo chvíli nezmyselnosti, len prázdnotu vlastných spomienok na zajtrajší deň a chuť bolesti vlastnej neistoty Necítila som nič…. len clivotu ticha […]

Padám, ale aj tak sa vznášam, na krídlach beztiaže pohladení Tvojich rúk… Padám, do vnútra Tvojich bozkov ťažších ako spomienky na hmlu budúceho rána… Padám, do hlučného ticha milovania, a hĺbky vesmírnej pavučiny utkanej z Tvojej nehy… Padám a vstávam zároveň, bežím k Tebe Láska, rýchlejšie ako život v ústrety večnosti… Slnovratovo […]

Tak veľmi, veľmi chcem, hoc aj holými rukami, bez kriku a plaču, len ticho a bez zbytočných slov rozbiť múr bolesti, postavený večnosťou okolo nás, z nesplnených snov a slov a prázdnych bezsenných nocí… Tak veľmi, veľmi chcem, aspoň raz a možno naposledy, ochutnať aspoň jednu kvapku šťastia, čistej ako láska sama, padajúcu z očí nočného neba, umierajúc a […]

Čítala som v Tvojich očiach slová o zatmení našich sŕdc, tiché ako dych nekonečna pri zrodení sveta a života. Šťastné, ale smutné zároveň ako sny strácajúce sa v opare dohasínajúcich chvíľ milovania. Čítala som v Tvojich očiach slová o novom svetle, ktoré rozžiari clivotu nehy v zatmení našich duší ako plamienok túžby v hebkom dotyku našich pier a v nemom tanci […]

Veľa a tak málo, len otázky na odpovede, čo sa vlastne stalo, keď sme počítali čas, rátali zastavenia zeme a zabudli sme platiť za to, čo v nás iba drieme… Dlhuješ mi, málo a tak veľa, len to, čo je vo mne aj v Tebe Nie, nechcem to hneď, nechcem brať, ale žiť a cítiť škoricovú chuť smiechu a bozkov na nos… Dlhuješ mi, málo a predsa veľa, dlhuješ mi […]

Delí nás noc… Tmavá, dlhá a nekončiaca… Ale, vystriem k Tebe ruku, dotknem sa Ti tváre, pohladím Ťa končekmi prstov a ucítim v dlani teplo bozku Tvojho srdca. Delí nás čas… Zradný, krutý, neľútostný… Ale, Vystrieš ku mne ruky, zovrieš ma v náručí a budeš ma chrániť, kým čas nezomrie v nás. Delí nás smútok… Žiadostivý ako smrť… […]

Som len, zabudnutý, nedosnívaný sen, zachytený na vankúši v kvapke soli Tvojho srdca… Som len, záblesk myšlienky bez slov vnútri prázdnoty chaosu Tvojej duše… Som len… Viem, kto som a nie som len, hračkou v Tvojich rukách. Som život, som šťastie, Som láska, som túžba, som nádej, som smiech. Som neohnutý strom s vystretými konármi dlaňami nahor k nebu. […]

Ležím a počúvam, v bielej noci, pohlcujúcej naše telá po milovaní, Tvoj dych a tlkot srdca. Som blízko Teba a Ty si tak vzdialený aj keď Ťa bozkávam a spíš v mojom objatí… Som tak vzdialená a Ty blízko mňa v bielej noci zabudnutej v čase hľadania nádeje… Slnovratovo 21.03. 2020

Som iba žena, hriešna ako Mária Magdaléna, rovnaká a predsa iná… S túžbou v duši a vášňou v srdci, mĺkvo šťastná, keď počujem v tichu noci ozvenu svojho mena, ktoré šepkáš vo chvíľkach nášho bdenia Som iba žena, možno hriešna, možno rovnaká a predsa iná, keď sa modlím bez slov k Tebe láska v okamihoch milovania… Slnovratovo 11.3. 2020