Kráčam uličkami v daždi života schovaná v bezpečí dáždnika utkaného z vlastných bolestí a snov tam, kde ma čakáš, sám, osamelý a ukrytý vo svojich myšlienkach… Kráčam labyrintom ticha búrok sklamaní, počítajúc každý krok, ktorým som čoraz bližšie k Tebe a nebojím sa, že zablúdim, keď cítim v duši spomienky na lásku… Kráčam […]

Čo čakám? Možno veľa, možno málo… Iba cítiť hrejivé láskanie slnka ktoré vyšlo len pre nás dvoch a smiať sa spolu s ním v tichu brieždenia… Čo čakám? Možno málo, možno všetko… Iba sa ponoriť do hĺbky života, radovať sa a tancovať spolu s ním nadýchnuť sa jeho šťastia, a plakať s ním v jeho žiali… Čo čakám? Možno veľa, […]

Všetko dostáva zmysel vo chvíli, keď sa Ti v čase nezmyselnosti pozriem do očí… Všetko dostáva zmysel, bolesť smútku smrti, výkrik radosti života, tichý smiech lásky, nežný bozk túžby milovania… Všetko dostáva zmysel, šepot trávy, chvejúcej sa smiechom pod našimi bosými nohami… Spev slávika, keď v jase brieždenia počúvam tlkot Tvojho […]

Potichu, bez slov, kráčajúc ako večný tulák, oblečená v ošúchanom kabáte nedosnívaných snov, otváram zamknuté dvere večnosti lásky… Potichu, ukradomky, dávam našim dušiam nádej svetlom pouličných lámp šťastia, vraciam sa späť do života a nechcem prebudiť staré rany z driemot zabudnutia… Potichu, bez obzretia sa do prachu zašlých spomienok, […]

Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek zhasínajúceho slnka a nehy vône materinej dúšky… A Tvoje oči… spálili moju neistotu na popol ticha pohlcujúceho smútky zajtrajších dní v kolobehu Božieho smiechu… Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek nesmelej túžby noci a dotykov pohladení súznenia života… A Tvoje oči… […]

. V rieke času príde raz deň, keď sa obzriem späť a s posledným nádychom poviem, už nikdy viac… Už nikdy viac, nepocítim v dlaniach nehu chvejúcej sa trávy v ktorej som s Tebou ležala…. Už nikdy viac, bláznivý vietor sa nebude smiať spolu s mojou túžbou v tichu chladnej hory… Už nikdy viac neuvidím ruže plakať v objatí kvapiek dažďa […]

V dlaniach, mám malý kúsok bývalých životov a ticha smútku, čo ostal v duši zo stratených snov v nich… V dlaniach, držím nádej väčšiu ako naše sny, a len Ty vieš, že sen je prvý krok, ku Tebe, ku mne, k nám… V dlaniach, Ti dávam život, možno iný, ako ponúka svet, ponárajúci sa do špiny vlastnej […]

Počuješ, nesmelý tlkot túžob, ktorý napĺňa naše sny? Sny, jednoduché a predsa trúfalé ako láska zrodená zo smútkov nesmelých dotykov nahých životov. Počuješ, tichý smiech sĺz stekajúcich po duši v horúcom dychu večnosti v nás? Večnosti, naplnenej drobnými kúskami všednosti obyčajných dní. Počuješ, môj tichý šepot duše, keď Ťa […]

Poď a neobzeraj sa do tmy bývalých smútkov duše, ktoré Ťa ťažia viac, ako plač ticha bolesti a samoty… Poď, chytím Ťa za ruku, aby si cítil teplo mojej dlane v kriku búrky neistoty a strachu zo seba samého… Poď, objímem Ťa a nepustím, aby si znova cítil tlkot lásky tam, kde sa strácala a zomierala spolu s prvou rannou […]

Počula som Tvoj hlas volať ma „poď“ , v tichej tme noci… Otočila som sa za ním a uvidela Ťa tam čakať na môj úsmev… „Poď“ zašepkal si znova a vystrel ku mne ruky, chcela som sa rozbehnúť, ale život ma nechcel pustiť, bál sa viac ako ja… „Idem“ povedala som Ti očami, „počkaj na mňa, neodchádzaj“, prosila som […]