Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek zhasínajúceho slnka a nehy vône materinej dúšky… A Tvoje oči… spálili moju neistotu na popol ticha pohlcujúceho smútky zajtrajších dní v kolobehu Božieho smiechu… Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek nesmelej túžby noci a dotykov pohladení súznenia života… A Tvoje oči… […]

. V rieke času príde raz deň, keď sa obzriem späť a s posledným nádychom poviem, už nikdy viac… Už nikdy viac, nepocítim v dlaniach nehu chvejúcej sa trávy v ktorej som s Tebou ležala…. Už nikdy viac, bláznivý vietor sa nebude smiať spolu s mojou túžbou v tichu chladnej hory… Už nikdy viac neuvidím ruže plakať v objatí kvapiek dažďa […]

V dlaniach, mám malý kúsok bývalých životov a ticha smútku, čo ostal v duši zo stratených snov v nich… V dlaniach, držím nádej väčšiu ako naše sny, a len Ty vieš, že sen je prvý krok, ku Tebe, ku mne, k nám… V dlaniach, Ti dávam život, možno iný, ako ponúka svet, ponárajúci sa do špiny vlastnej […]

Počuješ, nesmelý tlkot túžob, ktorý napĺňa naše sny? Sny, jednoduché a predsa trúfalé ako láska zrodená zo smútkov nesmelých dotykov nahých životov. Počuješ, tichý smiech sĺz stekajúcich po duši v horúcom dychu večnosti v nás? Večnosti, naplnenej drobnými kúskami všednosti obyčajných dní. Počuješ, môj tichý šepot duše, keď Ťa […]

Poď a neobzeraj sa do tmy bývalých smútkov duše, ktoré Ťa ťažia viac, ako plač ticha bolesti a samoty… Poď, chytím Ťa za ruku, aby si cítil teplo mojej dlane v kriku búrky neistoty a strachu zo seba samého… Poď, objímem Ťa a nepustím, aby si znova cítil tlkot lásky tam, kde sa strácala a zomierala spolu s prvou rannou […]

Počula som Tvoj hlas volať ma „poď“ , v tichej tme noci… Otočila som sa za ním a uvidela Ťa tam čakať na môj úsmev… „Poď“ zašepkal si znova a vystrel ku mne ruky, chcela som sa rozbehnúť, ale život ma nechcel pustiť, bál sa viac ako ja… „Idem“ povedala som Ti očami, „počkaj na mňa, neodchádzaj“, prosila som […]

Prebúdzam sa po tmavom dni plnom pochybností a hľadania Tvojej tváre v tichu myšlienok duše a v kriku utekajúceho času, ktorý nik z nás nezastaví… Prebúdzam sa do jasnej noci naplnenej Tvojou túžbou a dotykmi včerajších snov, prerušených smútkom rána, ktoré čakajú na prvý bozk nevedomia našej vášne… Prebúdzam […]

Po malých kúskoch, vyberám z času už len drobné úlomky života a mením ich na každý nádych, ktorým si dodávam odvahu pozrieť Ti do očí a usmiať sa, aj keď mi duša plače smútkom a bezradnosťou, pretože viem, že nedokážem vrátiť ani sekundu z času, ktorý prešiel okolo nás, bez nás dvoch a všetko sa stratilo v márnosti minulosti. Po malých […]

Snívaš sa mi a vlievaš do duše s poslednými zábleskami zhasínajúcej noci, keď mi zohrievaš srdce unavené tmou ťažkých dní teplom svojich bozkov a držíš ma, tak pevne ma držíš v objatí, aby som už nikdy nepadla do smútkov odchádzajúcich nocí, bezsenných nocí, keď si ma hľadal dotykmi dlaní a našiel v tichom okamihu medzi výkrikmi našich […]

Koľko tvárí má láska, Tvoju, moju, našu, či toľko, koľko je hviezd na nebi ľudských snov? Koľko smútku sa ukrýva v plachom úsmeve túžby noci, keď ma obliekaš do nehy svojho objatia? Koľko šťastia je v jednej slze, ktorá mi ticho steká po srdci, keď sa s Tebou na svitaní prebúdzam unavená milovaním? Koľko tvárí má láska, keď spolu cítime […]