Všetko dostáva zmysel vo chvíli, keď sa Ti v čase nezmyselnosti pozriem do očí… Všetko dostáva zmysel, bolesť smútku smrti, výkrik radosti života, tichý smiech lásky, nežný bozk túžby milovania… Všetko dostáva zmysel, šepot trávy, chvejúcej sa smiechom pod našimi bosými nohami… Spev slávika, keď v jase brieždenia počúvam tlkot Tvojho […]

Potichu, bez slov, kráčajúc ako večný tulák, oblečená v ošúchanom kabáte nedosnívaných snov, otváram zamknuté dvere večnosti lásky… Potichu, ukradomky, dávam našim dušiam nádej svetlom pouličných lámp šťastia, vraciam sa späť do života a nechcem prebudiť staré rany z driemot zabudnutia… Potichu, bez obzretia sa do prachu zašlých spomienok, […]

Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek zhasínajúceho slnka a nehy vône materinej dúšky… A Tvoje oči… spálili moju neistotu na popol ticha pohlcujúceho smútky zajtrajších dní v kolobehu Božieho smiechu… Vystrela som k Tebe dlane plné kvapiek nesmelej túžby noci a dotykov pohladení súznenia života… A Tvoje oči… […]

. V rieke času príde raz deň, keď sa obzriem späť a s posledným nádychom poviem, už nikdy viac… Už nikdy viac, nepocítim v dlaniach nehu chvejúcej sa trávy v ktorej som s Tebou ležala…. Už nikdy viac, bláznivý vietor sa nebude smiať spolu s mojou túžbou v tichu chladnej hory… Už nikdy viac neuvidím ruže plakať v objatí kvapiek dažďa […]

V dlaniach, mám malý kúsok bývalých životov a ticha smútku, čo ostal v duši zo stratených snov v nich… V dlaniach, držím nádej väčšiu ako naše sny, a len Ty vieš, že sen je prvý krok, ku Tebe, ku mne, k nám… V dlaniach, Ti dávam život, možno iný, ako ponúka svet, ponárajúci sa do špiny vlastnej […]

Počuješ, nesmelý tlkot túžob, ktorý napĺňa naše sny? Sny, jednoduché a predsa trúfalé ako láska zrodená zo smútkov nesmelých dotykov nahých životov. Počuješ, tichý smiech sĺz stekajúcich po duši v horúcom dychu večnosti v nás? Večnosti, naplnenej drobnými kúskami všednosti obyčajných dní. Počuješ, môj tichý šepot duše, keď Ťa […]

Poď a neobzeraj sa do tmy bývalých smútkov duše, ktoré Ťa ťažia viac, ako plač ticha bolesti a samoty… Poď, chytím Ťa za ruku, aby si cítil teplo mojej dlane v kriku búrky neistoty a strachu zo seba samého… Poď, objímem Ťa a nepustím, aby si znova cítil tlkot lásky tam, kde sa strácala a zomierala spolu s prvou rannou […]

Počula som Tvoj hlas volať ma „poď“ , v tichej tme noci… Otočila som sa za ním a uvidela Ťa tam čakať na môj úsmev… „Poď“ zašepkal si znova a vystrel ku mne ruky, chcela som sa rozbehnúť, ale život ma nechcel pustiť, bál sa viac ako ja… „Idem“ povedala som Ti očami, „počkaj na mňa, neodchádzaj“, prosila som […]

Prebúdzam sa po tmavom dni plnom pochybností a hľadania Tvojej tváre v tichu myšlienok duše a v kriku utekajúceho času, ktorý nik z nás nezastaví… Prebúdzam sa do jasnej noci naplnenej Tvojou túžbou a dotykmi včerajších snov, prerušených smútkom rána, ktoré čakajú na prvý bozk nevedomia našej vášne… Prebúdzam […]

Po malých kúskoch, vyberám z času už len drobné úlomky života a mením ich na každý nádych, ktorým si dodávam odvahu pozrieť Ti do očí a usmiať sa, aj keď mi duša plače smútkom a bezradnosťou, pretože viem, že nedokážem vrátiť ani sekundu z času, ktorý prešiel okolo nás, bez nás dvoch a všetko sa stratilo v márnosti minulosti. Po malých […]