Namaľuj mi do duše farbou úsvitu smiech a nechaj ma vyplakať všetky farby túžby… Namaľuj mi do očí modrosivé sny šťastia a nechaj spievať nehu v krehkom dotyku bozku… Namaľuj mi do srdca farbou smútku hviezd vášeň a nechaj padať slzy nočného neba do prítmia clivoty milovania… Namaľuj mi do dlaní beláskavou […]

Čakala som na prvý dotyk večnosti, kým sa čas strácal v jej pominuteľnosti a neúplnosť mojej duše kričala prázdnotou… Čakala som na prvé pohladenie svetla nežné ako pohľad Tvojich očí v ktorých sa strácala moja neistota… Čakala som prvý dotyk Lásky, ktorá by naplnila všetky moje zmysly krásou samotného Boha… […]

Tak veľmi sa túžim znova smiať, ako vtedy, keď ku mne cez okno priletelo malé pierko z anjela. Drobné a otrhané od vetra, ktorý ho ku mne priniesol a možno sa smial spolu s ním… Snáď ma chceli iba prekvapiť… Anjel, možno aj môj strážny a vietor, ktorý mi nedovolil spávať v nociach bez Teba, keď som bdela spolu s ním… Tak veľmi sa túžim znova […]

Už je to dávno, čo sa stratil čas v nás, aj v nenávratnej ničote smútku našich očí a my sa len náhlime tam, kde sa stráca svetlo aj smiech, odkiaľ niet návratu… Už je to dávno, čo sme chytali hviezdy do dlaní a smiali sa spolu s láskou, vystierali sme k sebe ruky v tieni nekonečného šťastia, a v tichom tlkote života… Už je to dávno, čo […]

Stačí povedať iba pár slov, keď sa mení svet v nás? Stačí sa iba pozerať len tak do očí, keď sa duša chveje žiaľom? Stačí sa iba usmiať na život, keď uteká ako splašené zviera? Stačí sa iba ticho modliť, keď spolu s dušou zomiera aj svet? Stačí sa iba obzrieť za tiene smútku, keď sa rodí nové svetlo? Stačí povedať iba pár slov, keď k nám […]

Som iba tuláčka, ktorá sa túži vrátiť späť domov, do hviezdnej pavučiny osudu nehľadiac na smútok hmlistých rán utekajúceho života… Som iba tuláčka, utekajúca sama pred sebou v záplave lístia opadaných snov, keď túžim odložiť ťarchu svojich smútkov do tepla Tvojich dlaní… Som iba tuláčka hľadajúca Ťa v hĺbke času a vždy keď Ťa […]

Kráčam uličkami v daždi života schovaná v bezpečí dáždnika utkaného z vlastných bolestí a snov tam, kde ma čakáš, sám, osamelý a ukrytý vo svojich myšlienkach… Kráčam labyrintom ticha búrok sklamaní, počítajúc každý krok, ktorým som čoraz bližšie k Tebe a nebojím sa, že zablúdim, keď cítim v duši spomienky na lásku… Kráčam […]

Čo čakám? Možno veľa, možno málo… Iba cítiť hrejivé láskanie slnka ktoré vyšlo len pre nás dvoch a smiať sa spolu s ním v tichu brieždenia… Čo čakám? Možno málo, možno všetko… Iba sa ponoriť do hĺbky života, radovať sa a tancovať spolu s ním nadýchnuť sa jeho šťastia, a plakať s ním v jeho žiali… Čo čakám? Možno veľa, […]

Všetko dostáva zmysel vo chvíli, keď sa Ti v čase nezmyselnosti pozriem do očí… Všetko dostáva zmysel, bolesť smútku smrti, výkrik radosti života, tichý smiech lásky, nežný bozk túžby milovania… Všetko dostáva zmysel, šepot trávy, chvejúcej sa smiechom pod našimi bosými nohami… Spev slávika, keď v jase brieždenia počúvam tlkot Tvojho […]

Potichu, bez slov, kráčajúc ako večný tulák, oblečená v ošúchanom kabáte nedosnívaných snov, otváram zamknuté dvere večnosti lásky… Potichu, ukradomky, dávam našim dušiam nádej svetlom pouličných lámp šťastia, vraciam sa späť do života a nechcem prebudiť staré rany z driemot zabudnutia… Potichu, bez obzretia sa do prachu zašlých spomienok, […]