čo život dal a vzal

Sú udalosti a príbehy, na ktoré sa postupom času zabúda. Ale sú aj také, ktoré sú stále živé a sú pre nás inšpiráciou, aby sme dokázali niesť zodpovednosť za naše skutky, životy, rodiny, národ, štát. Sú našou živou históriou. A my nezabudneme. Nezabudneme na tých, ktorí sa postavili na stranu slobody a mieru.

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

„Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta“.

Ján Lukášik v liste Alexandrovi Dubčekovi v auguste 1968

Korene I. časť

Ilustračný obrázok: D. Lukášik

Hodnotový systém človeka sa prenáša v prvom rade medzigeneračne v rodine. Je to silný prenos primárne v nevedomých komunikáciách modifikovaných vedomými prenosmi, často do tej miery, že dieťa sa stáva obrazom svojich rodičov a vnuk zas obrazom duše starých rodičov.  Naša debata o systéme hodnôt, ktorú vedieme s Dušanom Lukášikom nemôže obísť ani jeho rodinné zdroje. Systém hodnôt prenášaný v rodine sa prejavuje zvlášť v kritických a vyhrotených situáciách, akou bolo napríklad v histórii Slovenské Národné Povstanie a oslobodzovanie spod fašizmu počas druhej svetovej vojny. Dušan sa zviazal s odkazmi svojich predkov aj ako autor petície, ktorú nazval Mor ho, za  záchranu lesa, vody v procese klimatických zmien a odstránenie ohrozenia človeka v prírode. A tak kladiem logickú otázku Dušanovi, čo ho viedlo k voľbe názvu petície?

Časopis s názvom Mor ho! bol vydávaný denne na povstaleckom území v priestoroch bunkra pod Jelenskou skalou od januára do polovice marca 1945. Prinášal ťažko skúšaným partizánom nádej.  To bolo hlavné posolstvo názvu partizánskeho denníka. Prinášal informácie z približujúceho sa frontu a posilňoval vieru povstalcov, že ich boj má zmysel. Poskytoval im silu vydržať aj neľudské podmienky pre dlhodobú existenciu človeka v podmienkach treskúcej zimy a so  snehom po pás v lese. Nuž a Mor ho! ako symbol nádeje som zvolil presne pre lesníkov, kde päť bodov petície rieši komplexne problematiku ekológie lesa. Obsah petície poskytuje nádej, že rozvrat v ekologických systémoch lesa, zavedený anarchiou vydávanou za ochranu prírody, jedného dňa skončí a nastúpi odbornosť.Keď som preberal problematiku petície Mor ho! s pánom Vladimírom Strmeňom, spolubojovníkom v brigáde Pomstiteľ môjho strýka Jána Lukášika, zhodli sme sa v názore, že lesy umožnili partizánom prežiť po potlačení Povstania a je na partizánoch a ich potomkoch aby zachránili lesy. Pán Vladimír Strmeň prijal funkciu Čestného predsedu petičného výboru petície Mor ho! Na oslavách jeho 94. tých narodenín sme pozdravili spolu všetkých petičiarov tým známym partizánskym pozdravom so všetkou symbolikou, ktorú taký pozdrav nesie.

Ilustračný obrázok: D. Lukášik

Pán minister Budaj to ale tak nevidí. Nakoniec mal si s ním debatu na TA3 a dookola sa ťa pýtal, koho to ideš zabiť. Čo mi k tomu povieš? 

Ono zdá sa, že pán minister Budaj je takým milým popletkom. Jeho poslednú kauzu, ktorej podstata bola jeho aktívna účasť v štb nakoniec nepoprel. Zaujímavou obhajobou pána ministra Budaja bolo, že motívom  upísania sa do služieb štb bolo, že bude štb-ákov klamať. To vyvolalo akurát tak úsmev u komentujúcich  s poznámkou, že tak naivné obhajovanie motívu vstupu do štb je nerealizovateľnou myšlienkou, pretože procesy zavedené v štb by veľmi rýchlo odhalili takýto postup agenta a činnosť by bola okamžite eliminovaná. Inými slovami pán Budaj by nemohol ani len snívať o svojej roli tribúna ľudu ( logicky z poverenia štb ) počas udalostí v 89tom. Pomerne rozsiahlo komentovali túto skutočnosť súputníci pána Budaja počas udalostí v 89-tom, či už to boli páni Peter Zajac a historik Michal Miklovič , Boris Zala, ale vyjadrovali sa aj ďalšie osobnosti verejného života ešte pred kauzou ako napríklad Miroslav Kusý.

Pán minister Ján Budaj asi najlepšie sám seba charakterizoval už vyššie spomínanou obhajobou svojho upísania štb – čo konštatovali jeho súputníci z 89-teho. Zhodli sa, že vierolomnosť je tou základnou vlastnosťou pána ministra Budaja. Nuž a keď si symbol nádeje pán minister Budaj popletie div že nie s pokusmi o vraždu, nuž je to potom taká typická komédia, ktorá má príchuť propagandistického systému prevracania reality, príznačná pre liberálny fašizmus.

Pán minister Budaj ťa ale kritizoval ako človeka, ktorý nie je odborníkom do riešenej problematiky ochrany prírody. Má v tomto bode pravdu? 

Pán minister Ján Budaj je takou zaujímavou osobnosťou našej politickej scény. Keď sa pozrieš do Wikipédie  zistíš, že sa pokúsil absolvovať  pomerne ľahkú vysokú školu pedagogického smeru a ani len tú nedokončil. Neviem, kde berie morálnu rovinu z ktorej kritizuje moje vedomosti či znalosti, však okrem toho, že veľa hovorí a nič nepovie sa od ministra Budaja nedozvieš nič zásadné. Hrdil sa, že vyrieši korupciu v rezorte a výsledok je, že to vnímame skôr ako systém, ktorý ešte aj posilnil.

Divil by som sa, ak by občania ešte reagovali vo voľbách na politickú stranu v ktorej sa pán minister Budaj objaví. Tu vidíš ako vierolomnosť ničí potenciu aj takej osobnosti, akou bol tribún ľudu v 89tom – sú to len vykreslené ilúzie osobností v médiách, ktoré sa rozpadajú pod tlakom neschopnosti riešiť problémy. Nevyriešil ani problém premnožených medveďov, nevyriešil ani tak jednoduchý problém akým je problém lykožrúta….. jeho úloha zrejme bola spustiť arizáciu lesa cez prevod pozemkov NP pod rezort MŽP a zakrytie ohromných škôd na ekologických systémoch lesa. Osud pozemkov na Ukrajine a ich odpredaj finančnému kapitálu hovorí o modeli, ktorý môže byť aplikovaný na lesné pozemky  a zdroje vody v SR. Je to premyslený systém a hlavne je touto vládou ticho podporovaný s vykonaním celého súboru aktívnych krokov, akým je nakoniec aj rozsiahly projekt Pralesy. Na desať zásadných pripomienok k projektu Pralesy došla neuveriteľne arogantná odpoveď z Okresného úradu v Žiline, ktorou ich zmietli zo stola. Šéf úradu arch. Ing. Kropitz sa obhajoval, že on je len poštár. V podstate je to systém, kde nikto nič neurobí a nikto za nič nezodpovedá. Takýto systém z princípu druhej vety termodynamickej vedie samovoľne k rozpadu.  V psychológii takýto systém popísal Zimbardo a nazval ho Systém s Luciferovým efektom – vzniknú ohromné škody a nik nie je za ne zodpovedný.

Táto krátka odbočka umožňuje pochopiť symbolické prepojenie petície s Povstaním, ale aké bolo prepojenie v tvojej rodine? 

Odkiaľ som a kam idem je otázkou, ktorá príde jedného dňa. Je to vnútorná sila, ktorá nás núti vysporiadať sa s touto otázkou nášho bytia. Ruka v ruke s ňou ide aj aj otázka hodnotového systému, ktorý nás sprevádza počas nášho života a ktorý získavame cez medzigeneračný transfer od rodičov, blízkej rodiny a starých rodičov, ak sme mali šťastie a poznali sme svojich starých rodičov.

Pozornému čitateľovi iste neujde, že hlavným motívom bytia v našej rodine je sloboda. To je ústredná hodnota, ktorú si členovia rodiny zabezpečovali tvrdou, ale poctivou prácou. A keď bolo treba, neváhali a šli za slobodu bojovať.

Príbeh Ondreja Lukášika, horára zo Sestrčskej doliny, Jána Lukášika, tlačiara časopisu Mor ho! a Dušana Lukášika môjho otca z Povstania som rekonštruoval podľa podkladov z archívov rodiny, rozprávania môjho otca, historických dokumentov a povstaleckej literatúry, ale aj z rozprávania a spomienok pána Vladimíra Strmeňa spolubojovníka môjho strýka Jána v brigáde Pomstiteľ.

Po otcových 90tych narodeninách som s otcom strávil intenzívne viac ako celý rok. Podnikali sme rôzne výlety po Vysokých a Nízkych Tatrách, Oravy, Kysúc a Zamagurí či Javoriny, Gemeri alebo Horehronia. Smiali sme sa, že vzhľadom na fyzický stav otca chodili sme skôr z krčmy do krčmy. Pamätným bol výlet na Lomnický štít a návšteva artikulárnych kostolov v Svätom Kríži a v Leštinách. Preberali sme otcov život dokola v kontexte rodiny, jeho brata Jána a jeho strýka Ondra ako aj účasť otca v Povstaní, hoci otec to tak nevnímal.

Je to hodnotový systém, ktorý sa medzigeneračne prenáša. Potvrdil to aj Ľudo Tkáčik, keď mi zrazu vyrozprával svoj príbeh s mojím strýkom Janom spojeným s písaním diplomovej práce. Čo ale Ľudovi utkvelo, bol prístup strýka k životu, také posolstvo životných zásad.

Ale aj tragické udalosti akými je vojna, majú svoju humornú stránku, ktorá ju odľahčuje a do istej miery tragické chvíle poľudšťuje. Novinár, Juraj Tevec mi poslal nasledovný postreh:

Dušan,

 máš v rode silné osobnosti, ktoré v tých časoch boli rozhodní  a presvedčivo vedeli, kde je ich miesto v neľahkých rokoch vojny…a tak aj konali, boli to hrdinovia…

    Fabuláciu povstania, ktorú ti rozpoviem, ber ako epizódu, keď v mierových časoch dávno po vojne vždy koncom augusta v médiách historici, priami účastníci Povstania oživovali pre mladšie generácie autentické príbehy a popritom vznikali aj žartovné pohľady na odľahčenie…jeden z nich sa takto vykladal…

” Do školy pred výročím a oslavami SNP pozvali staršieho muža, bývalého partizána, ktorý prišiel v dobovej uniforme a na hrudi sa mu trblietali početné medaily, ocenenia za jeho chrabrosť a zásluhy…začal opisom tých vojnových rokov, ako na Slovensku postupne silneli myšlienky vzdoru voči nemeckým vojakom a v rôznych regiónoch vznikali partizánske bunky, skupinky, oddiely…staručký partizán popisoval kraj, dolinky, život v okolitých obciach,  pomoc civilov, až prišiel k prekvapivému záveru…

Rozhovoril sa, že v tuhej zime s kopou snehu, boli aktivity na postup v dolinách a cez hrebene hôr veľmi kruté a obtiažne pre partizánov aj nemeckých vojakov…a tak raz sa posunuli dolinou dopredu partizáni, aby o pár dní ich zatlačili naspäť Nemci…takto to chodilo celú zimu, hore dole ozývala sa streľba, ale akoby nik nevíťazil…už sa na to nepomohol pozerať ani horár z doliny, tak sa naštval a Nemcov a partizánov zo svojho lesnatého kráľovstva jednoducho vyhnal a bol pokoj…”

Pokiaľ si pamätám, ty si mi odpísal, že tvoj strýko v Sestrčskej doline zažil čosi podobné…nuž, taký je život, to si nevymyslíš..!

Dušan, čo ste teda zistili s bratancom Martinom z dokumentov a ako ti ich komentoval tvoj otec?

Ján Lukášik, foto z bunkra Mor ho! Upravené UI. (archív Martin Lukášik)

Celá záležitosť vznikla spontánne na oslave 90tky môjho otca v jeho rodnej dedine Liptovskej Sielnici. Inšpiroval nás aj príhovor zástupcu starostu JUDr. Jaroslava Maguru, ktorý v zdravici stručne zhodnotil životný príbeh môjho otca. S mojim bratancom Martinom sme si uvedomili, že máme asi poslednú šancu zistiť od môjho otca, posledného z rodiny žijúceho svedka čias Povstania, aká je história našej rodiny, kde sú naše korene a do istej miery aj aké sú naše hodnoty. Obaja, Martin aj ja,  sme po 6Otke a skôr to vnímame ako záväzok voči našim deťom a vnukom, aby nezabudli odkiaľ sú a aký systém hodnôt ich riadi.  Je zrejmé, že ujasnenie si činov a postojov členov rodiny umožňuje pochopiť aj samého seba a svojho konania, nech už bolo dobré či zlé, bolo len odrazom systému hodnôt, ktorý sa na mňa preniesol z rodinného prostredia. To môžem zodpovedne tvrdiť hlavne po naštudovaní si potrebných častí modernej  psychológie a neurobiológie. Z dokumentov, z archívu otcovho brata, strýka Jana, ktorý sme otvorili na Starých horách počas 75. výročia osláv Povstania  sme ostali s bratancom Martinom v miernom šoku. Aj keď Martin a nakoniec aj ja sme vedeli, že strýko bol v Povstaní, až dokumenty ukázali, akú v Povstaní zohral rolu. Následne odpisy zvlášť jeho bojových akcií z Vojenského historického ústavu v Prahe preukázali tvrdenia z dokumentov z archívu, ktoré mali nádych až romantického hrdinu. Strýko Jano ako člen 5teho oddielu brigády Pomstiteľa operujúcej na Starých horách mal na starosti technickú tlač časopisu Mor ho. Keďže zvládol techniku tlače v podmienkach bunkra pod Jelenskou skalou (dnes bunker Mor ho!) prischla mu prezývka Machold ako výraz uznania technických zručností (meno dostal po názve tlačiarne v Banskej Bystrici). Obsah časopisu tvorili Ivan Teren a Juraj Sarvaš. Časopis MOR HO! vychádzal denne od polovice januára až do prepadnutia Partizánskej republiky fašistami dňa 18. marca 1945. Strýko Jano je aj autorom viac ako 350 zdokumentovaných fotografií z Povstania. Je to jedna z najrozsiahlejších ak nie najrozsiahlejšia fotografická dokumentácia Povstania. Aj jej osud je taký typický slovenský. Napriek tomu, že strýko oficiálne odovzdal archív snímok do múzea SNP v Banskej Bystrici, jeho známe fotografie boli často publikované pod cudzími menami, čo bolo zrejme tolerované riaditeľom múzea. Smutná realita korupcie na Slovensku.  Z fotografií ma zaujala fotka strýka Jana z bunkra Mor ho!. Poznal som strýka ako romantika a táto fotka ho plne charakterizuje, presne tak, ako som strýka Jana poznal. Zasnený výraz tváre romantika – paradoxne tvrdého a nekompromisného bojovníka spoza guľometu. Keď sme  s Martinom prvý raz čítali hodnotenie jeho veliteľa Jána Balaďu, nechcelo sa nám veriť, že strýko bol takým nekompromisným bojovníkom. Poznal som strýka Jana ako pracovníka kultúry, v podstate poetickú dušu.  A zrazu čítam, že bol elitným guľometčíkom!!?? Rozuzlenie tejto tajničky prišlo ale z Vojenského historického ústavu z Prahy.

Ján Lukášik, foto z bunkra Mor ho! (archív Martin Lukášik)

V odpise bojových akcií sa uvádza, ako ešte koncom roku 1944 odrazili fašistov nad Richtárovou s takou razanciou, že sa fašisti neodvážili do doliny nad Richtárovú  vstúpiť až do 18. marca 1945, kedy došlo k rozbitiu Partizánskej republiky. Nuž ale z dokumentácie vyplýva, že bojovníci piateho oddielu Pomstiteľa boli jediní, ktorí udržali pozície aj 18. marca 1945, odrazili fašistov, ktorí sa museli stiahnuť a po zotmení ustúpiť. Strýko Jano velil jednej zo štyroch štvorčlenných družstiev, ktorým sa koordinovane podaril tento husársky kúsok. Zo spomienok pána Vladimíra Strmeňa vyplýva, že sa fašisti priblížili aj k bunkru Mor ho, ale tam ich privítal razantný odpor a tak sa stiahli. Udržanie pozícii nad Richtárovou a bunkra Mor ho! umožnilo počas noci zhromaždiť preživších partizánov či civilov skrývajúcich sa v lesoch na Starých horách, Balážoch a po bunkroch. O  piatej ráno pred svitaním dňa 19.marca 1945 zorganizovali pochod, ktorý vošiel do histórie ako Pochod cez frontu. Historici odhadli z rôznych zdrojov, že mohol mať 700 ľudí ale nevylučujú, že pochodujúcich mohlo byť až 1 500.

Rekonštrukcia účasti Jána Lukášika v SNP, tak ako ju uvádzam, je založená na základe spomienok jeho brata Dušana Lukášika, môjho otca, Jánovho syna Martina Lukášika,  archívnych dokumentov  Jána Lukášika, debaty s priamym účastníkom SNP pánom Strmeňom, Stanislavom Babjakom a  z dostupnej literatúry z histórie SNP. Spomienky na otcovho strýka Ondreja Lukášika sú autentickými spomienkami môjho otca Dušana Lukášika, doplnené o spomienky z rodiny Mitanovcov a Krošlákovcov ako aj výsledkom obhliadky miesta a terajšej podoby bunkrov v lesoch urbáru v Liptovskej Anne, ktorý mi sprostredkoval pán Alman, predseda urbáru. Ohromný impulz nášmu bádaniu poskytol pán Mgr.Boris Šeliga, bádateľ v oblasti histórie SNP.

„Ján Lukášik v deň narukovania  21.8.1944. Je oblečený v štandardnej vojenskej uniforme, ktorá sa skladá z lodičky vz.21 (pravdepodobne s pripevneným čapicovým odznakom v podobe štítu  – dvojkríža na trojvrší), ďalej z  nohavíc vz.21, vojenských topánok zakrývajúce členok a onúc či  ovinovačiek okolo holene.  Blúza vz.30, ktorú má oblečenú ,je obvešaná troma ručnými granátmi vzor.34 (RG 34 – tzv. „škodovky“) a ma ich upnuté za krúžok prepravnej poistky  na gombíkoch tejto blúzy.
V rukách drží štandardnú zbraň slovenskej a neskôr povstaleckej armády – pušku vz.24. Na vojenskom opasku má dve dvojsumky (dvoj – kapsičky) na náboje do tejto pušky. Vedľa neho a pred ním vidno dva vojenské ruksaky, ktoré neskôr narukovaní poznajú pod názvom „veľká poľná“, jeden s ešusom pripnutým na vrchu ruksaku a druhý s pripevnenou vojenskou dekou a ešusom .”

V debate o dôchodkovom systéme sme sa dotkli aj rozprávky O troch grošoch. Vysvetľoval si mi jej poslanie a zmysel pre spoločnosť. Pri tvojom ponorení sa do histórie vlastnej rodiny, čo ti pomohlo, ako ty hovoríš, nájsť svoju identitu a svoje korene? 

Všimni si, rozprávka O troch grošoch vytvára základnú štruktúru aj moderného systému. Ústrednú myšlienku tejto rozprávky či bájky v podobe medzigeneračného transferu hodnôt  nájdeš priamo v modernom sociálnom systéme a jeho časti dôchodkového systému.  Mýty ako presná postupnosť symbolov dávajú človeku štruktúru a zmysel sveta, ktorý by bol za iných okolností len chaosom. Sú to vzory a vzorce správania, ktoré dávajú zmysel našej existencii. Povedané odborne v chaotickom systéme vytvárajú riadiacu rovinu. Tá sa zisťuje len experimentálne a aj preto sú mýty a legendy staré často aj dve alebo tritisíc rokov a stále sú platné. Z času na čas dôjde v spoločnosti k rozpadu mýtov. Rolo May uvádza, že mýty klasického Grécka sa rozpadli v druhom a treťom storočí a nastala doba boľavých sŕdc. Ľudia stratili kompas, ktorý dával zmysel ich bytiu v podobe systému hodnôt. Aj naša doba akoby bola poznamenaná rozpadom mýtov a nástupom nárekov a akoby sme mali ubolené srdcia.  V našom nevedomí je ukotvený systém hodnôt budovaný v kresťanskom svete a ten je konfrontovaný veľmi dramaticky so systémom, ktorý prevzal označenie progresívny a liberálny, ale keď ho budeš skúmať detailne, tak nič inšie ako anarchiu tam nenájdeš. Tak ako v minulosti, tak aj teraz rozpad mýtov a teda systému hodnôt, je sprevádzaný osamelým hľadaním vnútornej identity človeka. Tie osobnosti, ktoré majú vnútornú silu, sú schopní nájsť esenciu systému hodnôt a riadia sa ním bez ohľadu na situáciu v spoločnosti. Druhá časť spoločnosti hľadá svoju spásu v drogách a v deformovanej realite z ktorej tvoria moderné náboženstvo – čo je kult ochranárskych neziskoviek s ústrednou mantrou nič nerobenia, ktorú s hysterickým fanatizmom vnucujú spoločnosti. Naša spoločnosť stojí pred problémom ako sa vyhnúť extrémizmu minulosti, ktorý politik Boris Zala príhodne nazval katoliban a na druhej strane  nepodľahnúť anarchii vydávanej za liberálny progres.

Ako vnímaš tento spor vedení politikmi? 

V dobe, kedy veda mení mnohé z predmetu viery na poznanie a teda iracionálnu vieru na racionálne poznanie, zavádzanie akéhosi progresívneho náboženstva je viac alebo menej pokusom o deštrukciu systému hodnôt. Je to veda z rôznych oblastí, ktorá ukazuje, že transcendentným zdrojom práva sú zákony prírody a pokiaľ to spoločnosť nerešpektuje, povedané slovami Einsteina  Boh sa zasmeje MAJITEĽOM PRAVDY a prevráti im lodičku.

Bol to Carl Gustav Jung, ktorý redaktorovi BBC Freemanovi na otázku viery odpovedal v tom čase 50tych rokov 20teho storočia šokujúco: „ Ja už nemusím veriť, ja už viem“.  Bol to Freeman, ktorý vyprovokoval Junga k spísaniu jeho životnej cesty k objaveniu Boha pre moderného človeka. Jung svoje posledné dielo nazval výstižne Človek a jeho symboly. Aj pápež František chápe, že problém modernej spoločnosti tkvie, že ľudia stratili kontakt s predkami, stratili kontakt so svojimi koreňmi. A tak, ako je dôležité, aby sme mali kontakt so svojimi predkami, tak je dôležité, aby aj národ mal svoje symboly. Takým symbolom sa stala aj známa fotografia Laca Bielika Muža s rozhalenou hruďou pred tankom.

Takým symbolom je pre Slovensko aj Slovenské Národné Povstanie a jeho symbolický pozdrav MOR HO! vtesaný do pamätníka na Starých horách.

Ilustračný obrázok. D. Lukášik

Symbolom je naša hymna a významným  symbolom Slovenska je aj náš Kriváň. Docent Pavol Macko, CSc., môj školiteľ a nakoniec priateľ, rodák z Východnej, mal Kriváň v každom kúte svojej pracovne a laboratóriu na Katedre fyziky SVŠT v Bratislave. Symboly dávajú človeku zmysel jeho života a priam ho nabíjajú energiou.

Autor: Ľubomír Šmida

Ako iné národy, aj Slovensko má svoj mýtus o legendárnom bojovníkovi za spravodlivosť v podobe Jánošíka.  Ale popri klasických mýtoch si aj moderná kultúra vytvára s príslovečnou nadsázkou svoje vlastné sebereflexie, akým je film Pacho Hybský zbojník a v ňom jednotlivé scénky, ktoré zľudoveli. Popri hymnických piesňach akými je Na Kráľovej holi máme dnes aj zľudovelé protest songy akými je Ľudia nie sú zlí od IMT Smile. Vo Východnej túto pieseň spieva asi každý z prítomných osemtisíc divákov keď ju spustí kapela.

Strýko Ján Lukášik je autorom asi najväčšej zbierky fotografií z Povstania. Oživiť fotografie a dať im príbeh , ktorý zachytil strýko  ich s odstupom času je náročný proces.  Veliteľ piateho oddielu brigády Pomstiteľ, Ján Balaďa popísal život na bunkri pod Jelenskou skalou  od októbra 1944 do 18. marca 1945 v podobe autentických spomienok. Príslušníkov piateho oddielu volali aj Rozhlasáci. Bratanec Martin, syn Jana Lukášika publikoval tieto dokumenty spolu s časťou fotografií na stránke Rozhlasáci.

Ak sa vrátim do čias Povstania a od udalostí z týchto čias budem odvíjať svoje korene, akoby sme mali tri vzájomne prelínajúce sa svety. Bol to svet Jána Lukášika, tlačiara časopisu Mor ho! počas Povstania a jeho životný osud. Previazanou a zároveň samostatnou kapitolou našej rodiny je horár Ondrej Lukášik zo Sestrčskej doliny a jeho osud. No a do toho je vtesnaný aj životný príbeh môjho otca. V kontexte života môjho otca, jeho systému hodnôt sa rozvíjal aj môj život.

Dušan, ďakujem a verím, že ďalšie časti nášho rozhovoru prinesú čitateľom živú históriu SNP, ktorú vytvorili Tvoji predkovia.

Článok bol povodne zverejnený na: Belobog.sk