Založ si blog

Korene II. Brigáda Pomstiteľ Mor Ho!

 

„Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta“.

Ján Lukášik v liste Alexandrovi Dubčekovi v auguste 1968

 

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Korene II. časť

V prvej časti našej debaty s Dušanom Lukášikom  sme hovorili o systéme hodnôt človeka, ktorý sa prenáša v prvom rade medzigeneračne v rodine. Sú to nevedomé komunikácie, ktoré v rozhodujúcej miere zabezpečujú, že dieťa sa stáva obrazom svojich rodičov a vnuk zas obrazom duše starých rodičov.  Jedného dňa každý z nás má potrebu zistiť odkiaľ je, z akej rodiny pochádza a čo tvarovalo jeho osobnosť. Dušan hovorí, že sú to možno tri osobnosti z rodiny, ktoré vytvárali svojimi činmi systém hodnôt, ktorý rodina uznávala a ktorý v nevedomej rovine riadil prirodzeným spôsobom  rozhodovanie členov rodiny. V tejto časti sa sústredím na partizána Dušanovho strýka Jána Lukášika. Dušan, ako by si charakterizoval svojho strýka Jana, ako si ho poznal ako dieťa?

Ján Lukášik, foto z bunkra Mor ho! Upravené UI. (archív Martin Lukášik)

Strýko pracoval v kultúre a dlho bol aj riaditeľom kultúrneho domu v Liptovskom Mikuláši, kým sa nepresťahovala rodina do Žiliny. To, čo mi utkvelo v pamäti bola jeho poetická duša. Okrem iného učil ma fotografovať. Nebol to tvrdý obchodník, skôr romantik s ideálmi s vierou v dobro človeka. Čo ale bolo jednoznačne ústrednou hodnotou, za ktorú bol ochotný položiť aj život bola sloboda. To sa prejavilo nielen tým, že v prvý možný deň narukoval do armády po vyhlásení Povstania, ale aj jeho osobné postoje v auguste 1968. Keď som čítal jeho myšlienku uvedenú vyššie, stala sa takým mojim transformačným nástrojom surového fyzického boja na boj myšlienok a ideí, hodných človeka dvadsiateho storočia. Nakoniec ten pohľad romantika a revolucionára zároveň priam srší z jeho fotky z bunkra pod Jelenskou skalou, dnes známeho ako bunker Mor ho! Bratanec Martin, Janov syn, keď som ho upozornil na túto fotografiu, ktorá podľa môjho názoru plne charakterizuje strýka, zrekonštruoval čierno bielu fotografiu možnosťami súčasnej techniky.

Sústreďme sa najprv na rekonštrukciu účasti Tvojho strýka Jána Lukášika v Povstaní. Čo mi k tomu môžeš povedať?

 

Niekoľko krát sme s otcom preberali jeho spomienky a dávali ich do časového súladu a samozrejme sme ich konfrontovali s materiálmi z dobových a historických dokumentov.  Otec si na tieto udalosti spomínal nasledovne: „V deň vyhlásenia SNP t.j. 21. Augusta 1944  môj brat Ján sa dobrovoľne prihlásil so svojim kamarátom(meno už neviem) v Hornýchkasárňach v Liptovskom Mikuláši, kde dostal vojenskú uniformu a zbraň a bol pridelený ako pomocná sila (v dobovej terminológií sa skôr využíva výraz pomocník obsluhy guľometu) ku guľometu. Po krátkom výcviku trvajúcom maximálne deň, boli vojaci odvelení do Vysokých Tatier na Cestu Slobody, ktorú mali udržať pred postupom nemeckých vojsk z východu. To sa však nepodarilo, vojenská jednotka dobrovoľníkov bola obratom rozbitá nemeckou armádou a jej členovia si individuálne zachraňovali život. V čase vyhlásenia SNP nás ostatných bratov, Milana a mňa rodičia poslali k nášmu strýkovi – horárovi Ondrejovi Lukášikovi, do horárne v Sestrčskej doline. Po rozprášení vojenskej jednotky v priestore Cesty Slobody, môj brat Janko prešiel horami do horárne v Sestrčskej doline, kde sme sa zvítali. Tu sa zbavil uniformy a prezliekol  sa do civilu. Doniesol aj pušku, pamätám si, že sme z nej strieľali. Z horárne sme sa následne s bratom Jankom presunuli späť k rodičom do Liptovského Mikuláša. Dole Sestrčskou dolinou sme išli peši ale ako konkrétne sme sa dostali do Liptovského Mikuláša si  už nepamätám.

Hostinec u Lukášika, kresba z 50tych rokov 20teho storočia

Z následných udalostí mi utkvelo v pamäti, že sme spolu s Jankom ešte v ten istý deň obsluhovali hostí v krčme môjho otca. Medzi hosťami bol aj vtedajší kurič, zamestnanec likerky, pôvodom sudetský(asi karpatský Nemec) Nemec (meno si nepamätám), ktorý označil brata Janka nasledovne:“Das ist auch ein Partisan“(presne gramatické znenie je v mužskom rode: „der/ein Partisan“. Pri tomto označení bol aj náš otec Ján, ktorý to počul a okamžite poslal brata Jana mimo obslužný priestor krčmy. Následne večer došlo k rozhodnutiu a môj brat Ján spolu s kamarátom  sa nocou prebrodili cez Váh na druhú stranu. Dôvodom bolo, že Nemci obsadili hliadkami mosty cez Váh. Vybrali sa smerom na Iľanovo a cez Prašivú (dnes Veľká Chochuľa) sa premiestnili do Banskej Bystrice.“ Otec hovoril, že tieto udalosti sa odohrali ešte na konci augusta, možno  začiatkom septembra  1944.

A aký bol ďalší osud Tvojho strýka Jána počas Povstania?

Naša rekonštrukcia ukázala, že na rozhraní augusta a septembra, presnejšie  od 1.septembra 1944 až do 27. ho októbra 1944  sa otcov brat Janko zaradil do redakčného kolektívu Slobodného vysielača v Banskej Bystrici. Mal následne, po oslobodení pridelenú spravodajskú legitimáciu pod číslom 31.  Tým, že v septime a oktáve bol členom divadelného krúžku vedeného Ivanom Terenom, poznali sa s Terenom dávnejšie a tak sa pripojil k rozhlasu a k spravodajskej skupine, kde Teren pôsobil. Po potlačení Povstania v druhej polovici októbra 1944 sa redakcia  Slobodného vysielača presúvala smerom na Donovaly, pričom sa rozdelila na časť, ktorá zostala operovať v horách medzi Starými horami a Špaňou dolinou a časť, ktorá postupovala smerom na Donovaly. Túto informáciu máme z publikácie Ostrov slobodného slova od Grešovej a Mikoviča.  Mobilný vysielač bol následne na Donovaloch rozobratý a znefunkčnený.

Ústup povstaleckých tankov a civilného obyvateľstva z Banskej Bystrice cez obec Staré Hory v posledné dni Povstania

Koncom októbra prišli do rodičovskej krčmy v Liptovskom Mikuláši  traja očitý svedkovia, ktorí rozprávali o ústupe povstalcov do hôr a informovali našu rodinu, že ich ustupujúca skupina, v ktorej bol aj Jano, narazila na nemeckú hliadku, ktorá ich nezbadala, nakoľko sa stiahli okamžite z cesty do lesa. Podľa ich rozprávania brat Janko išiel na pravú stranu, ostatní na ľavú stranu. Odvtedy o bratovi Janovi rodina nemali žiadne ďalšie informácie, ani či padol do zajatia, či sa zachránil alebo či bol zastrelený.

Martin, syn Jána spomína, ako mu otec hovoril o tejto udalosti nasledovne. Keď zbadali hliadku, ukryl sa vedľa cesty tak, že približne 50 pochodujúcich Nemcov ho nenašlo. Situáciu Martinovi opísal tak, že vnímal, že mu reálne ide o život.

Keďže po rozdelení pracovníkov Slobodného vysielača na časť, ktorá operovala v Starých Horách a v bunkri Mor Ho pod Jelenskou skalou a časť, ktorá odišla na Donovaly a následne sa rozptýlila, máme problém správne časovo lokalizovať túto udalosť. Dá sa uvažovať ale nasledovne. Vieme o nej z dvoch zdrojov, od Martina (syna Jána) a aj od jeho brata Dušana, t.j. udalosť sa reálne stala, Martinovi o nej rozprával otec, brat Dušan ju počul od rodičov, ktorým to vyrozprávali  zase očití svedkovia udalosti. Dva nezávislé zdroje sa navzájom potvrdzujú.

Jan Lukášik operoval z priestoru pod Jelenskou skalou v brigáde Pomstiteľ vedenou  veliteľom S.G.Morozovovom, konkrétne  v piatom oddieli vedenom Jánom  Balaďom známom aj ako ako oddiel Mor ho! Dňa 27meho októbra 1944 sa členovia Slobodného vysielača dostali na Staré Hory, kde sa v nasledujúcich dňoch zaraďovali do štruktúr partizánskej brigády Pomstiteľ (v dobovej podobe názvu aj ako „Mstiteľ“). V rámci aktivít boli vykonávané aj hliadky, ktoré členovia piateho oddielu realizovali.  Je možné, že práve počas takejto hliadky strýko Jano  stretol  hore idúcich známych na Donovaly a išli spolu v momente, keď naďabili na nemeckú hliadku a následne sa rozdelili. Časovo je možné túto udalosť radiť do obdobia, kedy už piaty oddiel bol utáborený na mieste bunkru Pod Jelenskou skalou ale temer s istotou sa dá povedať, že určite to nebola udalosť počas ústupu z Banskej Bystrice do hôr. V prvý deň po 27-mom októbri chlapi sa pobrali zo Starých Hôr smerom na Richtárovú. Keďže niesli proviant a tam bol aj alkohol, neodolali, popili sa a tak museli prespať kdesi v okolí Richtárovej. Až na druhý deň, t.j. buď 28 alebo 29 teho októbra našli vyhovujúce miesto pod Jelenskou skalou a tam sa utáborili a postupne vybudovali bunkre a základnú partizánsku infraštruktúru.  Na druhej strane, informácie priniesli do rodinnej krčmy traja účastníci udalosti tesne po vytlačení povstalcov do hôr teda niekedy koncom októbra. Ich príchod do L. Mikuláša možno datovať začiatkom novembra 1944.  Je možné konštatovať, že sa museli poznať  z Liptova s Jánom už pred vypuknutím Povstania, pretože ich okamžité rozdelenie neumožnilo dodatočnú identifikáciu Janka a predsa sa presne trafili do krčmy v Liptovskom Mikuláši, aby odovzdali rodičom správu o neistom Janovom osude. V takomto rozpoložení neistoty osudu brata Janka žila rodina prakticky až do obdobia pred Vianocami 1944, kedy do krčmy prišiel posol („spojka“), ktorý tvrdil, že ide od brata Janka s požiadavkami na zimné oblečenie. Otec spomínal, že starý otec bol opatrný, pretože v tom čase bolo hodne provokatérov. Nakoniec ale z rozprávania usúdil, že sa jedná o pravdivý príbeh a teda že posol skutočne je vyslaný bratom Jankom. Rodičia posla nabalili zimným šatstvom pre brata. Posol, ktorého identita sa nedochovala, odišiel ešte pred Vianocami späť za mojim bratom. Otec mal tieto informácie len sprostredkovane od starého otca, ktorý uveril, že jeho brat Janko žije. Vtedy sa otec ani nedozvedel, kde je jeho brat a ani čo robí, proste starý otec chránil rodinu systémom, čo nevieš, to nepovieš. Po príchode posla pred Vianocami 1944 sa atmosféra neistoty v rodine otočila v silnú nádej, že Janko reálne žije. O bratovi Jankovi ale rodina nepočula až do konca marca  1945.

 

Bunker Pod Jelenskou skalou, dnes bunker MOR HO! Foto: Ján Lukášik, archív Martin Lukášik

 

Vojna prináša množstvo osobných a rodinných drám, často už ide len o holé prežitie účastníkov boja ale aj civilného obyvateľstva. Čo bolo možné zrekonštruovať z dochovaných dokumentov?

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Z historických dokumentov vieme, že otcov brat Janko bol členom partizánskeho oddielu Mor ho, ktorý bol piatym oddielom pričleneným k Morozovovej partizánskej skupine Pomstiteľ, operujúcej v priestore Starých Hôr a Španej doliny. Piaty oddiel viedol Ján Balaďa s krycím menom „Otec“.  Ján Balaďa ako veliteľ, spracoval zasvätene celú povstaleckú ságu piateho oddielu. Nájdete ju publikovanú na adrese www.rozhlasaci.sk. Strýko Jano spolu s Ivanom Terenom a Andrejom Sarvašom  tvorili akoby samostatnú skupinu v piatom oddiely, ktorá vydávala rovnomerný časopis denne od polovice januára 1945 do 15-teho marca 1945. Prvé číslo vyšlo 17. januára 1945. Strýko Jano mal na starosti rozmnoženie časopisu a organizoval aj  jeho distribúciu. Popri časopise vydávali aj rôzne letáky. Z tejto jeho činnosti je známa na prvý pohľad čudne znejúca veta: Jano vstávaj ideme spať! Vystihovala situáciu, kedy Sarvaš a Teren dokončili svoju prácu typovania správ na blany. Denne boli správy chystané zo správ šírených éterom a zachytávaných prijímačom oddielu a následne prepisované resp. redigované. Počas tejto práce Terena a Sarvaša brat Jano spal a po jej skončení sa v práci menili, strýko  nastupoval do práce a Sarvaš s Terenom išli spať. Časopis Mor ho! Vychádzal od 17. januára do 15. marca 1945 v náklade 300 až 350 výtlačkov denne a kolportovali ho po celej Partizánskej republike. Celkovo vyšlo na 254 stranách 52 čísiel časopisu MOR-HO! Dovedna vytlačili 16 911 exemplárov a niekoľko čísiel samostatného časopisu Zvesti.  Bol to práve strýko  Jano, ktorý mal za úlohu uchovať archív časopisu Mor ho!. Teraz je uložený v archíve Vojenského historického ústavu v Bratislave. Po vojne bol odovzdať jednu kompletnú sadu prezidentovi Eduardovi Benešovi. Veliteľ Ján Balaďa prácu strýka hodnotil nasledovne:“ Na tlačení časopisu pracoval celé noci, obsluhoval telefónnu centrálu, nikdy sa nevyhýbal žiadnej práci“.

Ján Lukášik v polohe guľometčíka. archív: Martin Lukášik

Strýko Jano sa osvedčil aj ako elitný guľometčík. Jeho veliteľ Ján Balaďa mu vystavil špeciálne hodnotenie, ktoré sa nám zachovalo v podobe odpisu. Veliteľ Ján Balaďa píše.“ Je odvážny guľometčík, dobrý bojovník, čo dokázal aj pri útoku Nemcov na tábor oddielu“. Pravosť originálu dokumentu  a hodnotenia by mohli preveriť historici. Fakt je ale ten, že výpis z vojenských akcií z Vojenského historického archívu v Prahe hodnoverne dokumentuje bojové aktivity strýka, pričom zvlášť cenná je informácia že viedol jednu zo štyroch guľometných hliadok 18. marca 1945 nad Richtárovou a spolu s ďalšími troma ako jediní udržali pozície do večera tak, že sa fašisti museli stiahnuť.  To spomína vo svojich spomienkach aj strýkov spolubojovník z Pomstiteľa, partizán Vladimír Strmeň. Keď v novembri 1944 Nemci zaútočili na Starých horách v doline smerom na Richtárovú, dostali taký výprask, že sa v doline neukázali až do pamätného dňa 18. marca 1945, kedy bola Partizánska republika rozbitá pod náporom fašistov. Záznam hovorí jasne, že aj 18. marca 1945 štyri hliadky rozmiestnené nad osadou Richtárová odrazili nemecké vojská a udržali pozície až do zotmenia, kedy sa Nemci stiahli. To isté spomína aj Vladimír Strmeň, ktorý hovorí, že sa časť Nemcov dostala až k bunkru Pod Jelenskou skalou, ale boli zahnaní ostrou a nekompromisnou guľometnou paľbou. Keď sa vyberiete k bunkru, rýchlo zistíte, že bol umiestnený na dobrom strategickom mieste, ktoré bolo možné efektívne brániť.

 

 

 

Odpis hodnotenia Jána Lukášika veliteľom 5teho otriadu brigády Pomstiteľ Jánom Balaďom

 

 

 

 

Ján Lukašík počas pobytu v horách ako člen 5. oddielu part. brigády Pomstiteľ, v postavení guľometčíka, zaľahnutý za armádnym ľahkým guľometom vz.26.

 

 

Bunker Mor ho! v jeho dobovej podobe

Ján Lukášik pri výrobe vody zo snehu – oblečený ja v zimnom vojenskom kabáte (plášť vz.30) a vojenskej čiapke – lodičke vz.21

 

Sústredený pri práci ( Ján Lukášik) – vzadu za ním vidno, že pri úprave okolia bunkru Mor Ho! sa použilo nielen to, čo hora dala, ale aj vojenské stanové dielce – celty

 

 

Prax z krčmy u Lukášika bola vítaná aj v tábore Mor ho!

 

Bunker MOR HO! ( archív Martina Lukášika) – nad vchodom z bunkru je improvizovaný strelecký post s ľahkým guľometom vz.26.

 

Rekonštruovaný bunker MOR HO! Foto 31. August 2019

 

Bunker Mor Ho!

Bunker Mor Ho!

 

Ako autor známych fotografií dlhého radu partizánov zároveň ale hovoria, že sa Tvoj strýko zúčastnil aj známeho Pochodu cez frontu.  Spomínal aj túto anabázu?

Schopnosť ochrániť bunker Pod Jelenskou skalou dňa 18. marca 1945 umožnila povstalcom urobiť na bunkri sústredenie tých, čo besnenie fašistov prežili. Historici sa údajne nevedia zhodnúť na počte v intervale 700 až 1500 partizánov a civilného obyvateľstva, skrývajúceho sa v horách, či ušlých z dedín, ktoré Nemci likvidovali v týchto dňoch. A tak dňa 19. marca 1945 o piatej hodine ráno sa dlhý rad partizánov a ľudí skrývajúcich sa v horách Partizánskej republiky vybral na štvordňový pochod, známy ako Pochod cez frontu.

Dokumenty z archívu strýka, dnes vo vlastníctve Martina Lukášika indikujú, že sa strýko zúčastnil prechodu frontu od 19teho do 25teho marca zo Starých Hôr až do Bystrej nad Breznom. Tu sa už len môžeme domnievať, že dostal za úlohu zachrániť a opatrovať archív časopisu Mor ho!  a tiež rozsiahlu fotodokumentáciu Povstania, ktorú robil od augusta 1944 až do posledných dní pochodu, keďže došlo k rozhodnutiu o jeho demobilizácii už dňa 25.teho marca 1945.

Nakoniec aj veliteľ Ján Balaďa mu vystavil hodnotenie dňa 24. Marca 1945 a v dokumentoch má dátum ukončenia služby dňa 25. Marca 1945.

Fotoarchív Martina Lukášika dnes obsahuje vyše 350 originálnych záberov jeho otca Jána, asi najväčší samostatný archív z Povstania vôbec.Samotný prechod cez frontu strýko Jano niekoľko krát  spomínal synovi Martinovi.  Vysvetľoval svojmu synovi, ako sa naučil spať za pochodu. Lebo zastať a spať na mieste znamenalo smrť.  Štyri dni a štyri noci pochodovali kľučkujúc horami Nízkych Tatier a cez chrbát Chabenca tak, aby nezastali. Dlhý rad ľudí  sa vybral z priestoru Partizánskej republiky a bunkra Mor ho!  kľučkujúc pomedzi hory. Štyri dni a štyri noci pochodovali až do Bystrej. Držiac sa za ruky naučili sa spať za pochodu. Krok za krokom si vybojovávali svoj vlastný život. Po štyroch dňoch od 19teho marca dorazili do Bystrej pravdepodobne 23. Marca 1944, kde bol  nariadený dva dni oddych. Následne vojsko pokračovalo cez Vernár do oslobodeného Popradu. Rozprávanie strýka Jana, ktoré mi sprostredkoval bratanec Martin, sa plne zhoduje so spomienkami Vladimíra Strmeňa.

 

Prechod cez frontu 19teho až 23 marca zo Starých Hôr cez hrebeň Nízkych Tatier, prechod smerom na Maguru a Chabenec do Bystrej .

 

Dlhý rad 700 až 1500 ľudí si krok za krokom vybojovávalo slobodu. U partizánskych oddielov vidno na fotkách z pochodu všehochuť vojenskej aj civilnej výstroje, často si pri pochode pomáhali paličkami, lyžiarskymi palicami ako aj pažbami pušiek.

 

Z dokumentov je možné vyčítať, že strýko skončil svoju účasť v SNP dňa 25teho marca 1945 a nocou sa dostal v smere od Popradu cez nemecké línie frontu domov. Otec si na túto epizódu zvítania spomínal veľmi jasne. „O bratovi Jankovi sme nepočuli až do konca marca  1945, kedy jedného večera okolo desiatej, bola už tma a krčma už bola zavretá, ktosi zabúchal na bránu, uzatvárajúcu podbránie nášho domu. Môj otec vyšiel a spoza brány sa pýtal, kto tam je. „Ja“ bola odpoveď.  „Kto ja?“ Spýtal sa môj otec opakovane. „ No Ja, Janko“. Nato otec otvoril bránu a v rodine nastalo veľké zvítanie.

Ďalšie momenty z tohto stretnutia si žiaľ otec nepamätal.

Bolo to v čase pred definitívnym oslobodením Liptovského Mikuláša.  Z dokumentov Jána Luká-šika je jasné, že hodnotenie veliteľa Jána Balaďu bolo vyhotovené 24teho marca a z Osvedčenia Účastníka Národního Boja Za Osvobození určuje ukončenie termínu služby na 25.marca 1945.

Je možné predpokladať, že strýko Jano sa vrátil domov buď večer 25teho alebo skôr 26teho marca. Otec si ale spomenul, že ešte v ten istý večer nocou spolu s bratom Jánom odišli z bezpečnostných dôvodov do horárne k strýkovi Ondrovi do Sestrčskej doliny a tam prečkali prechod fronty. Ako skúsený partizán strýko nemal problém prejsť štvrtého alebo piateho apríla po oslobodení Liptovského Mikuláša  front pri Parížovciach horami a dostať sa spolu s bratmi späť do Liptovského Mikuláša, oslobodeného definitívne 4 tého apríla 1945 po 62 dňoch bojov. Po Dukle to boli druhé najťažšie boje  Československého armádneho zboru pri oslobodení Slovenska.

Stretol si sa aj s pánom Vladimírom Strmeňom, spolubojovníkom Tvojho strýka v brigáde Pomstiteľ. Jeho príbeh je verejne dostatočne známy. Čo Ti v rozhovore upresnil?

Pán Vladimír Strmeň

S pánom Vladimírom Strmeňom som sa stretol v Dudinciach v septembri 2019. Pán Strmeň pochádza z Richtárovej, kde mal aj rodičovský dom.  Napriek svojmu veku má stále jasnú myseľ a dobre si spomína na udalosti spred 75 rokov. So strýkom Janom sa osobne nestretol, respektíve si na neho dnes už nepamätá. Počas troch hodín sme si hodne porozprávali, ale nakoniec, popri osobnej tragédii a šťastí zároveň v súvislosti s jeho bratom a matkou,  sme sa sústredili na rozbitie Partizánskej republiky a na udalosti známe ako Pochod cez front.

Pán Strmeň je hlboko presvedčený, že konečná operácia Nemcov v polovici marca 1945 musela byť sprevádzaná zradou.  Partizáni mali dobre obsadené prístupové cesty. Ale Nemci prišli naraz zo všetkých strán práve tam, kde boli ťažko prístupné trasy, ktoré mohol poznať len človek znalý partizánskych chodníčkov. Ťažko sa mu rozpráva o zrade, žiaľ taký je život. Hovorí, ako sa Nemci dostali až ku bunkru pod Jelenskou skalou, kde ale boli zahnaní nekompromisnou guľometnou paľbou a potvrdil, že partizáni udržali pozície nad Richtárovou do noci 18teho marca. Tí, čo prežili boje,  dali sa na bunkri dokopy, sformovali sa do radu a ráno o 5tej dňa 19. marca 1944 nastúpili ťažkú cestu cez lesy a hory s cieľom prekročiť front smerom k oslobodzujúcim jednotkám. Snehu bolo v horách stále veľa a tak najsilnejší išli vpredu zhruba 700 metrov a popri prieskume zároveň prerážali sneh a vytvárali základnú stopu. Spomína, že sa chlapi v prednej hliadke menili tak, aby nedošlo k vysileniu. Nevedeli, odkiaľ na nich Nemci udrú. Štyri dni a štyri noci pochodovali cez hrebeň Nízkych Tatier  cez Prašivú, Magurku a Chabenec dole do Bystrej. Heroický výkon sprevádzali aj tragické ale aj šťastné udalosti. Nešťastné buchnutie puškou pripravilo o život partizána. Mali čo robiť, aby zabránili jeho bratovi aby sa nepobral za obeťou. Ale účastníčke pochodu sa narodilo aj dieťa  a prežilo. Pán Strmeň si spomína ako nemali čo jesť a boli prakticky len na vode. Aj pán Strmeň spomína, ako sa držali za ruky pod pazuchami a pri pochode spali.

Pán Vladimír Strmeň

A tak sa rozhovoril, ako po oddychu v Bystrej, po skončení pochodu, dorazili cez Vernár do Popradu. Tam podstúpili základnú hygienu. Ako hovorí, chlapi sa po oholení poznávali len po hlase. Po nutnom oddychu ich zaradili do Svobodovej armády – do 1. čs armádneho zboru. Spomína na  ťažké boje  o konečné oslobodenie Liptovského Mikuláša dňa 4. Apríla 1945 a hlavne, na to, že fronta zastala na línii v oblasti obce Parížovce. A to na dlhé dni.  Nemci zoširoka používali plameňomety a tak veľa chlapov padlo pod touto neľudskou zbraňou.

Po troch hodinách hľadím s úctou na pána Strmeňa, spolubojovníka môjho strýka a obdivujem jeho optimizmus. Je o rok starší od môjho otca. Sľúbili sme si, že sa stretneme a zdokumentujeme prechod cez frontu tak, aby sme mali ucelený obraz o celom pochode. Dnes je pán Vlado Strmeň Čestným predsedom petície Mor ho! za záchranu lesa, vody v procese klimatických zmien a odstránenie ohrozenia človeka v prírode.

Dušan, ďakujem za rozhovor.

Poznámka: Informácie uvedené v tomto materiáli sú predbežné. Tie informácie, ktorých overenie štandardnými metódami historikov povedie k ich spresneniu, budú následne upravené podľa zistených skutočností.

 

 

 

 

 

 

Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta.

 

Článok bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk

„Dežo plní plán…“

07.03.2024

Pomyslela som si, keď som si prezerala nový cestovný poriadok, pretože mi v prvom momente pripomenul starý vtip o Dežovi, ktorý behal po stavbe s prázdnym fúrikom. Keď chlapi videli, že doň nič nenakladá, ani nevykladá, len s ním pojašene behá po stavenisku, začudovane na neho pozerali a keď sa ho spýtali čo to robí odpovedal: „Plním plán!“ Presne takto [...]

Na čom záleží?

06.03.2024

Dnes, v deň 549. výročie narodenia Michelangela Buonarrotiho, génia nielen doby minulej, ale aj tej súčasnej som premýšľala nad tým, kým človek môže byť a kým v skutočnosti je. A pred chvíľou, keď som z mojej obľúbenej zbierky Michelangelových básní Som ako mesiac vyberala báseň na zverejnenie, som si pri jej čítaní uvedomila, na čom záleží [...]

Župan Majerský cielene likviduje Prešovský samosprávny kraj…

06.03.2024

A začal verejnou autobusovou dopravou. V decembri som písala o tom, komu by mala slúžiť verejná autobusová doprava. V tom období nastali prvé problémy s autobusovou dopravou, ktorá minimálne dvadsať rokov ako tak slúžila občanom kraja a zabezpečovala im možnosť cestovať . Ku dňu 3.3. 2024, keď bol do praxe uvedený nový cestovný poriadok, sa situácia [...]

Rakúsko / Očkovanie / Vakcína / Korona /

Očkovací preukaz proti Covid-19 už nikde nenájdete, pre získanie potvrdenia sa budete musieť zaočkovať znova

19.07.2024 12:30

Niektoré dovolenkové krajiny a zahraničné podujatia opäť vyžadujú potvrdenie o očkovaní proti Covid-19.

europarlament, európsky parlament, eú, vlajky

Slovenskí europoslanci sú už rozdelení do výborov v Európskom parlamente

19.07.2024 12:20

Voličov zo Slovenska zastupuje v Európskom parlamente sedem europoslankýň a osem europoslancov.

Airbus A319 Prílet

Vládna letka prevezie dvoch slovenských pacientov z USA a jedného z Číny

19.07.2024 11:40

Slovák v Číne a Slovenka v USA boli hospitalizovaní s vážnymi zraneniami.

Viktor Orbán

Orbán: Trump aj Fico boli terčmi atentátov za svoje protivojnové názory

19.07.2024 11:28

"Všetky tieto útoky sú namierené na protivojnových politikov, ktorí sú za mier," povedal Orbán.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,395
Celková čítanosť: 5582324x
Priemerná čítanosť článkov: 4002x

Autor blogu