Včera ma zaujal komentár Mariána Repu s názvom: „Slovensko: Chorá krajina, ktorá potrebuje liečbu.“
Súhlasím s vyjadrením že Slovensko je choré, ale podotýkam, že úplne inak ako písal autor vo svojom komentári.
Slovensko si svoju ťažkú a smrteľnú chorobu zapríčinilo tým, že dovolilo vyrásť a parazitovať obludnému politickému systému do takej miery, že už niet na čom parazitovať a to si začali uvedomovať aj títo politickí predstavitelia, ktorí sa chytajú každej slamky, ktorá by mohla ešte na pár okamihov zachovať ich živobytie.
Teraz im poslúžila šialená vražda, ktorá je výsledkom nenávisti, ktorú títo politici šíria Slovenskom celé desaťročia. V tejto chvíli je úplne jedno, kým a aké hodnoty vyznávali zavraždení, pretože ich smrť je výsledkom amorálnosti konzumného systému, ktorý je hodnotovo úplne prázdny. Tento systém ľudí vychováva na svoj obraz. Vytvára stádo, ktoré bez premýšľania konzumuje úplne všetko. Od potravy až po informácie, ktoré mu denne systém servíruje. Konzumuje zábavu, ale aj utrpenie iných. Konzumuje klamlivé hodnoty až do takej miery, že konanie jedincov má fatálne následky.
Dnes sa politici a médiá predháňajú vo svojich vyjadreniach o nenávisti občanov voči LGBTI komunite. Ale novodobý papalášizmus, ktorý má na svedomí päť nevinných mladých životov je tiež smrteľnou chorobou Slovenska. Pretože má na svedomí narastanie obrovskej chudoby občanov, rozklad štátu, ale aj životy nevinných.
Ďalšou veľmi vážnou diagnózou, ktorou Slovensko trpí je ľahostajnosť. Ľahostajnosť väčšiny, ktorá sa iba prizerá ako Slovensko zomiera. Žiaľ, títo ľudia, ktorí si myslia, že sa ich netýka, to čo sa v ich štáte deje, sú rovnako zodpovední za jeho smrť. Neuvedomujú si, že sú jeho súčasťou a pád štátu bude aj ich pádom.
Nemenej vážna je slepá viera politikom a politickému systému, ktorá je na úrovni náboženského fundamentalizmu. Čakanie na politického spasiteľa, ktorý vyrieši všetky problémy tohto štátu a jeho občanov je naivitou, ktorá spôsobila pád Slovenska na dno. Nik z týchto politikov, nemá skutočný záujem na jeho záchranu. Vidina moci a korýt, hoci aj prázdnych je neustálym lákadlom. Stačí sledovať tlačové besedy, statusy a iné mediálne vystúpenia politikov z rôznych názorových spektier, ale aj osobností ktoré sa pasovali do úloh morálnych a intelektuálnych elít. Nik z nich nepovie pravdu, ktorá by bola základom riešenia problémov štátu. Áno, používajú plamenné reči, poučujú, moralizujú, ale v skutočnosti sa neustále správajú alibisticky. Dajú sa prirovnať ku vypaseným mačkám, ktoré chodia okolo pravdy ako okolo horúcej kaše a vyhýbajú sa zodpovednosti za svoj podiel viny na rozklade štátu.
Áno, Slovensko je choré. Smrteľne choré. A pomaly zomiera. Zomiera štát aj národ. Tak ako zomiera aj zvyšok Európy. Politici aj ľudia dlho tancovali nad vlastným otvoreným hrobom a roky sa zabávali. Média však ešte aj teraz všetkých presviedčajú aké je to úžasné, skvelé a správne.
Ktovie, kedy ľudia precitnú? Keď budú mrznúť v nevykúrených bytoch a hladovať, pretože regály obchodov budú prázdne a kúsok chleba bude mať väčšiu cenu ako drahý bavorák? Vtedy však už bude neskoro. Neskoro pre všetkých.
A kým politici a médiá pokračujú vo svojom divadelnom predstavení pre masy, vo svete sa dejú veľmi, veľmi vážne udalosti.
Ktovie, či práve toto súčasné divadlo a tancovanie nad hrobom nevinných obetí nemá zakryť to, že svet sa začal meniť a ten starý, ktorého sme boli súčasťou, je v týchto dňoch už minulosťou…
Presne tak. Kto nevidí - ten budem musieť... ...
Definície fašizmu sú upravované podľa toho ... ...
S prvou vetou môžem súhlasiť.No druhá má jasnú... ...
To sa spravidla deje násilím, najčastejšie... ...
fašizmus — politická ideológia, ktorej... ...
Celá debata | RSS tejto debaty