čo život dal a vzal

Zo všetkých strán počúvame, ako máme šetriť životné prostredie, ako máme myslieť ekologicky, správať sa zodpovedne k prírode, triediť odpad, menej cestovať, menej jesť, či zanechávať čo najmenšiu uhlíkovú stopu…

Keď tak premýšľam o tom všetkom, čo nám „odborníci na ekológiu“ odporúčajú, pochopila som, že veď my sme ten ich ich „Green deal“ vlastne už mali.

A to pred viac ako tridsiatimi rokmi…

Ilustračný obrázok: Pixabay

Slovensko bolo v tej dobe potravinovo sebestačné, väčšina potravín sa vyrábala priamo v štáte z domácich produktov, ktoré boli pestované na pôde, ktorá sa hnojila hlavne maštaľným hnojom. Takže do štátu nemuseli prúdiť kamióny s potravinami z iných štátov a znečisťovať tak ovzdušie. Ľudia jedli sezónne potraviny, nepotrebovali kvantum nahnitého ovocia a zeleniny umelej chuti a farby počas celého roka. Mäso bolo zo zvierat  takisto z domácich chovov a kŕmené krmivom z domácej produkcie, takže nikto nemusel jesť  kurčatá z Francúzska, či až z Brazílie, bravčové mäso z Nemecka, alebo Dánska a hovädzie mäso tiež nemuselo obletieť a precestovať až pol zemegule, aby si ho Slováci mohli kúpiť.

Prácu mali ľudia doma, len málokto cestoval na týždňovky, či turnusy po celej Európe, aby si mohol dovoliť kúpiť  nielen potraviny, ale aj ostané tovary, ktoré  sa na Slovensku už dávno nevyrábajú, ale kedysi sa vyrábali bežne.

Ľudia cestovali do práce hromadnou dopravou, ktorá bola cenovo dostupná a hlavne premávala podľa toho ako  pracujúci ľudia potrebovali. Preto auto na cestu do práce  nebola nutnosť, tak je to  teraz. Dokonca aj deti dokázali  chodiť do školy pešo a nemuseli ich rodičia voziť  autom 200 metrov do školy.

Nápoje boli balené do vratných sklenených fliaš, tovar sa balil do papierových obalov, ktoré mnohí doma ešte „recyklovali“, takže domácnosti neprodukovali  toľko odpadu.  Dokonca sme  ako deti zbierali papier, železo, textil…

Gazdinky vedeli variť úsporne a zužitkovať všetky potraviny, takže nekončili v kontajneroch s odpadom. Zvyšky jedla sa dávali na kŕmenie hospodárskym zvieratám a nikto nevyžadoval ich ekologickú likvidáciu. Textilné uteráky v umývarkach  a sklenené poháre boli bežnou záležitosťou na pracoviskách a nie módnym  ekologickým výstrelkom.

Oblečenie sa tiež svojím spôsobom „recyklovalo“, to detské sa „podávalo ďalej“ a nosili ho viaceré deti a zo starého oblečenia, ktoré sa nosilo do zberu sa vyrábali technické textílie.

Vznikli prvé národné parky a ochrana prírody bola samozrejmosťou, dokonca deti boli vychovávané k ochrane prírody v rôznych krúžkoch.

Nie, ani vtedy nebolo všetko ideálne, ale ľudia boli k sebe iní a hlavne sa správali inak voči prírode.

Chybou však bolo, že to bolo v čase „hlbokej totality“ ako je to obdobie nazývané. A riadili ho zrejme „nekompetentní hlupáci bez správneho rodokmeňa“, pretože sa veľmi rýchlo vzdali toho, čo budovali iní.

Teraz v časoch neobmedzenej „slobody a demokracie“ vládnu „nekompetentní hlupáci, ale so správnym rodokmeňom“, ktorí  dokážu drancovať a pustošiť všetko čo im príde pod ruku. A to všetko v mene  ideológie „Zisku za každú cenu“.

Je zvláštne vidieť a počúvať vládnuce elity, ktoré rečnia o ekológii, uhlíkovej stope a nútia ľudí šetriť energiami, potravinami, zavádzajú drastické „ekologické opatrenia“ a  likvidujú poľnohospodárstvo, kým oni samotní lietajú  súkromnými lietadlami, vozia sa drahými autami, plavia sa na jachtách a planéta je pre nich len zdrojom Zisku za každú cenu.

Áno, tieto elity sa  snažia takýmto  spôsobom zotročiť  bežných ľudí do najvyššej možnej miery. Obrať ich v mene nejakého „Green dealu“ o všetko. O zvyšky slobody, ktorá ľuďom ešte ostala, o majetok, o ľudskú dôstojnosť. A všetko je to zabalené do kvetnatých rečí o ochrane prírody a záchrane planéty.

Ale ako im veriť, keď je zrejmé, že na dosiahnutie svojich cieľov sú schopní použiť všetko?

Dokonca aj vojnu. Nielen tú konvenčnú, plnú nebezpečných zbraní, ktoré ničia prírodu viac ako celé ľudstvo, ale aj hybridné druhy vojny. Psychologickú, ktorá ľudí rozdeľuje a  vyvoláva strach, nenávisť medzi nimi a hlavne šíri beznádej. Ekonomickú, ktorá spôsobuje dlhové otroctvo. Technologickú a mediálnu, ktorých výsledkom je mentálne otroctvo a úplná poslušnosť a oddanosť ľudí vládnucim elitám.

Áno, ochrana prírody  a planéty je nevyhnutnosťou. Ale ľudia by sa mali zamyslieť  pred kým a pred čím ich musíme chrániť?

Komu vyhovoval taký obrovský nárast konzumu, ktorého výsledkom je ľudstvo aj planéta na pokraji zániku?

Ale hlavne by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo zanecháme našim deťom a vnukom…

Pri písaní týchto riadkov sa pozerám z okna pracovne na kus našej záhrady. Na lipu, ktorá si rastie svojím tempom napriek všetkým okolnostiam vonkajšieho sveta. A na krásnu modrú oblohu, ktorú už od rána zdobia tri pozdĺžne pruhy rias, ktoré sa skoro vôbec nehýbu…