čo život dal a vzal

Dnes sa mi sníval zvláštny sen…

Jeden z tých na ktoré sa nezabúda a ktoré sa zaryjú do mysle ostrosťou diamantu tak, že vyvoláva otázky a hľadanie odpovedí.

Celý sen bol o prazvláštnom tichu, ale to som si uvedomila až potom, keď som sa prebudila.

A najzvláštnejší bol v tom, že som stále videla tie isté tváre v priebehu vekov.

Stála som na pokraji zvláštneho vysokého útesu a videla, ako sa odrazu ľudský pokoj a šťastie mení na ticho tmy strachu a beznádeje, ktorým sa ľudia nechali dobrovoľne pohltiť. A tí ľudia so strachom v očiach mlčali a boli ticho a ticho a poslušne kráčali na okraj útesu a padali z neho do antracitovočiernej tmy zabudnutia. Padali jednotlivci, silní muži so sklonenými hlavami, matky s deťmi v náručí… Padali celé rodiny, rody, národy… Ticho, bez nádeje v srdci…

Ilustračné foto: Pixabay

Po celý čas som mala pocit zvieravej bolesti smútku a zobudila som sa s očami plnými sĺz.

Odvtedy premýšľam o tom, ako môžu sny, ktoré dielom nášho podvedomia ukázať krutú realitu ľudského bytia v jej plnej nahote. Realitu, ktorú sa snažíme zakryť pozlátkom falošného šťastia.

Odvtedy premýšľam o tichu v nás ľuďoch. O tichu, ktoré je dôsledkom hluku ľudskej  nenávisti, chamtivosti, zloby,  nečestnosti a neľudskosti.

Premýšľam o tichu poroby a beznádeje. O tichu strachu a tmy, ktoré nútia byť ľudí poslušnými otrokmi, ktorí idú dobrovoľne až na útes samotného súcna vlastného bytia a padajú z neho do ticha  tmy zabudnutia.

Áno, pre mnohých je to jediná cesta, pretože inú ani nehľadajú. Preto budú  dobrovoľne padať bez toho, aby pochopili, že žiť sa dá aj inak.

Áno, mnohí sú ticho vtedy, keď by ticho nemali byť. Sú ticho, keď majú niekomu prejaviť lásku a úctu. Sú ticho, keď vidia, že sa deje bezprávie a nečestnosť. Sú ticho, keď vidia zbytočné utrpenie a bolesť. Sú ticho  aj keď vôkol nich zúri hluk egoizmu a nenávisti.

Nedokážu premôcť vlastné pohodlie, alebo zbabelosť a radšej dávajú prednosť tichu, ktoré obhajujú falošnou výhovorkou – veď mňa sa to netýka…

Sú ticho… Umlčali v sebe hlas vlastného svedomia hlukom pôžitkov, ktorý im ponúka svet, alebo strachom zo straty holej existencie.

Premýšľam, prečo je pre mnohých prijateľnejšie  ticho živorenia a pád do tmy ticha zabudnutia, ako hlas vlastného svedomia?

Prečo prehlušili tichom ľahostajnosti hlas srdca, ktorý hovorí o láske a ľudskosti?

Premýšľam, prečo umlčali v sebe hlas duše, ktorý nabáda človeka hľadať poznanie dobra,  pravdy a význam vlastného bytia?

Možno je to tým, že cesta na útes tmy zabudnutia je veľmi jednoduchá a pohodlná, kým cesta hľadania ľudskosti  a poznania je často ťažká a namáhavá. Je to cesta života  plná bolestivých  pádov a  pochybností o sebe samom.  Ale je to aj cesta Svetla, pochopenia, odpúšťania a najmä lásky vo všetkých jej podobách…

S úctou Devana