čo život dal a vzal

Tieto myšlienky som vštepovala svojím deťom, ale aj deťom ktoré som roky učila v nedeľnej škole…

Medzi prejavy úcty k iným, patrí pozdrav. Bolo samozrejmosťou pozdraviť človeka, ktorého sme stretli. Ľuďom, ktorých sme mali radi, sme okrem pozdravu popriali príjemný a pekný deň, alebo sme im popriali, aby sa im vydarila práca. Boli také drobnosti, ktoré dokázali vyčarovať úsmev na tvári a svet bol hneď iný… lepší a krajší…

Veľmi ma trápilo, že mi na pozdrav neodpovedal „pán farár“, ktorý bol akousi zvláštnou autoritou v dedine aj počas socializmu.

Rozprávala som o tom starému otcovi a ten mi povedal:

Lastovienka, niekedy sa stane, že ťa človek nepočuje, alebo premýšľa a zabudne ti odpovedať. Niekedy sa ponáhľa, alebo má problémy, aj vtedy ti zabudne odpovedať na pozdrav. Ale niekedy je tak zaujatý sám sebou, že nepovažuje za potrebné, aby ti odpovedal. Ak takého človeka pozdravíš viackrát a nepodpovie ti, nemusíš ho viac zdraviť. Nezaslúži si tvoju úctu…

Čo tieto slová znamenajú som úplne pochopila, keď som vychovávala vlastné deti.

Žiaľ, aj oni sa stretávali s ľuďmi zahľadenými do seba a tiež som im vysvetlila, že takí ľudia si nezaslúžia ich úctu.

Dnes je do seba zahľadených veľmi veľa ľudí a tí dokonca vyžadujú úctu iných, ale nemajú si ju čím zaslúžiť. Pretože aj napriek tomu, že sa mnohí často navonok správajú ako etalón slušnosti a ľudskosti, v skutočnosti sú plný tmy sebalásky, egocentrimu a sebectva. Dokážu zasahovať iným hrubým spôsobom do života a súkromia, čo značujú za pomoc, o ktorú od nich ľudia nestoja. Tvária sa že pomáhajú, ale pritom ničia všetko okolo seba, ničia najmä  vzťahy so svojimi  blízkymi, ničia samých seba a žijú v preludoch vlastnej sebadôležitosti. Zabúdajú na zakladné drobné prejavy  ľudskosti.

Zaujatí sami sebou nedokážu vyjadriť úctu k iným, ani len primárnym prejavom slušnosti – odpovedať na pozdrav…

Možno je úprimný pozdrav prvým krokom ku zmene nášho sveta…

Prajem krásny, slnkom a úsmevom blízkych presvetlený jarný deň.

S úctou Devana