čo život dal a vzal

Dnes uplynulo 200 rokov od narodenia básnika Janka Matúšku, autora textu našej hymny. Text piesne napísal v roku 1844 a spievali ju študenti odchádzajúci z Bratislavy študovať do Levoče, po odvolaní Ľudevíta Štúra z funkcie námestníka evanjelického lýcea.
Je veľmi zvláštne čítať a počúvať tento text, ktorý vznikol v takých pohnutých časoch práve teraz, keď sa nad našou vlasťou znova blýska bezprávie a bijú hromy krivdy a útlaku, ktoré tak, ako pred viac ako 170 rokmi znova pácha vrchnosť, slúžiaca záujmom iných.
Vrchnosť, ktorá vidí len vlastný zisk a je tak opantaná mocou, že jej nezáleží na ľudských životoch a osudoch.
Vrchnosť, ktorá bezočivo klame a zdiera národ a občanov tohto štátu.
Vrchnosť, ktorá sa ruje medzi sebou o moc a kšefty ako zver pri válove.
Nie, nikdy im nešlo o ľudí, o národ, o občanov, o štát. Vždy im išlo len o vlastný prospech a teraz sú tak zaslepení mocou, ku ktorej sa dostali nehanebným podvádzaním a klamstvami, že sa neštítia vôbec ničoho a idú za svojimi ziskami aj cez mŕtvoly…
Áno nad Tatrou a Slovenskom sa znova blýska a hromy divo bijú…Mocipáni utláčajú ľud, zbedačujú ho, vydierajú ho a držia príkazmi a zákazmi ako psov na reťazi. Verejne sa vysmievajú z ľudského nešťastia a utrpenia. Prenasledujú spolu so svojimi vernými lokajmi všetkých tých, ktorí sa bránia ich svôjvôli.
Zastavme ich bratia, kým je čas, veď sa oni stratia a nedovoľme im vrátiť sa. Nedovoľme im zobrať si to, čo im nepatrí. Nedovoľme im zobrať si našu vlasť, naše rodiny, naše životy, náš vnútorný pokoj.
„Zastavme ich bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú.
To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,
ale blesky hromu, vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.“

Článok bol pôvodne zverejnený na slovanskenoviny.sk