čo život dal a vzal

Dnes som si znova spomenula na starého otca…

Čítala som správy o tom, že bol hospitalizovaný a operovaný bývalý policajný prezident p. Lučanský.
Oficiálne správy hovoria o tom, že bol operovaný kvôli tomu, že mu vraj praskla žilka v oku a to vo vojenskej nemocnici v Ružomberku. Tie isté oficiálne správy hovoria o tom, že sa vo väznici v Prešove, kde bol vo väzbe nestalo nič také, čo by nasvedčovalo zraneniu inou osobou, alebo osobami.
Neoficiálne správy hovoria o jedenásťhodinovej operácii, zlomenom nadočnicovom oblúku a oku mimo očnej jamky a krvácaní do mozgu…
Kdesi som zachytila, že vraj to mohol mať aj od intenzívneho cvičenia… Ktovie…
Mala som asi jedenásť rokov, keď pri bráničke zastavilo auto a z neho vypadol dobitý starý otec…
Spolu s otcom sme ho dostali do domu a tam sme ho poumývali, neskôr prišiel jeho kamarát pán doktor, ktorý ho ošetril… Vlastne sa vtedy nič nestalo, len si niekto znova dokazoval svoju moc a nadradenosť a vedel, že sa mu nič nestane. Spomenula som si na strach, ktorý som vtedy mala, keď som sa bála o starého otca…
Podobný strach som zažila viackrát. Naposledy vtedy, keď mi kamarátka napísala, že ma dal pozdraviť „kamarát“, o ktorom som vedela, že vďaka nemu som mala dosť skomplikovaný život a budúcnosť. Spomínam si, ako som dostala strach, zbalila som deti, doklady a chcela som s nimi utekať a ani som netušila kam… Keď prišiel manžel z práce, usmial sa a objal ma a povedal mi, že sa nemusím báť…
Áno aj to dokáže strach.

Dnes som si znova spomenula na starého otca.

Na jeho rozprávanie o tom, aké to bolo pred vojnou, ale aj počas vojny, na začiatku päťdesiatych rokov, ale aj potom neskôr a to len preto, že boli ľudia, ktorí si dokazovali moc nad inými zastrašovaním a násilím.
Nie, ani vtedy sa nebáli spravodlivosti, pretože stačilo v pravej chvíli prezliecť kabát. Také isté je to aj teraz. Aj teraz sú ľudia opantaní strachom. Strachom o zdravie, strachom o život, strachom o blízkych, strachom zo straty zamestnania a istôt, strachom z budúcnosti. A aj teraz stačí prezliecť kabát…
V súčasnosti znova prežívame dobu strachu. Strachu, ktorý zámerne šíria ľudia túžiaci po moci. Ľudia, ktorí majú zvrátenú radosť z utrpenia iných… V dejinách ľudstva vždy boli ľudia, ktorí takýmto amorálnym spôsobom pre svoje mocenské chúťky ničili život mnohým iným.
Ale… Vždy v dejinách ľudstva boli aj ľudia, ktorí sa takýmto spôsobom šírenia moci postavili a nenechali sa zastrašiť. Ľudia, ktorí dali tým druhým nádej, ukázali im svetlo pravdy a dobra a verím, že aj dnes to tak je. Pretože dobro a láska dokážu prekonať aj to najhoršie zlo.
Dôležité je však jedno. Nestratiť vieru a nádej v dobro a ľudskosť… Tie tu budú vždy…
Viete koľko dobrých a statočných ľudí je okolo vás? Stačí sa obzrieť a prestať sa báť…

Článok bol povodne zverejnený na slovanskenoviny.sk

Zdroje:
Fico sa pýta Kolíkovej, čo sa stalo Lučanskemu vo väzení…
Lučanský skončil v nemocnici…
Prasknutá cievka, či bitka?