čo život dal a vzal

V záplave informácií, tak nejako zanikla tá o 35. výročí úmrtia jedného z našich najlepších spevákov, Karola Duchoňa. Nie je to tak dávno, keď som písala článoček k jeho nedožitým sedemdesiatinám.
Áno dnes je zvláštne výročie. Tridsaťpäť rokov, čo zomrel človek vo veku tridsaťpäť rokov…
Áno, Karol Duchoň nosil piesne, do prázdna aj ticha, nosil ich a spieval nám ich z rádia i televízie.
Bol človekom, ktorý svoj život žil možno prirýchlo, ale naplno. Ale čo bolo najdôležitejšie, skutočne nosil piesne všetkým, ktorí sme v tej dobe žili. Vnímali sme ho ako bežnú súčasť našich dní.
Dokázal svojim spevom urobiť svet krajším a naplniť naše zmysly radosťou z hudby.
V tej dobe, keď bol speváckou hviezdou, bol spevákom najmä našich rodičov a starých rodičov, ale pochopila som aké sú jeho piesne nadčasové práve vtedy, keď som kolegyni Vierke rozprávala o tom, ako som o ňom napísala článok. Povedala mi, že má jeho piesne veľmi rada. O pár dní, keď hrali v rádiu jeho pieseň „Tancujem s tebou rád“, spolu sme začali tancovať a jašiť sa.
Aj keď od jeho smrti dnes uplynulo tridsať päť rokov, práve tá chvíľa, na ktorú som si teraz spomenula je dôkazom, že nežil nadarmo.
Je to zvláštne aj preto, lebo včera mal meniny Karol a ja som si spomenula len na troch Karolov… Duchoňa, Gotta a Kryla…
Človek na tomto svete nemusí žiť dlho, aby po sebe niečo zanechal. Niektorí žijú krátko a zanechajú po sebe viac ako tí, ktorú žijú dlho…
Keď som počula prvý krát jeho pieseň „Odeta“ – Svet bez teba, pochopila som, čo všetko môžu skrývať básne a piesne, môžu skrývať nás samotných…

Piesne nosím
Odeta
Tancujem s tebou rád
Mám ťa rád…