čo život dal a vzal

„Večne spievajú lesy“, je svetoznáma trilógia nórskeho spisovateľa a novinára Trygveho Gulbranssena.
Je to jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Prvý krát som ju čítala ako malé dieťa, ktoré ešte nerozumelo svetu a životu, ale už vtedy zanechala vo mne veľmi silný dojem. Odvtedy som ju čítala mnoho krát a vždy v nej nájdem odpovede na mnohé otázky a problémy, ktoré ma trápia.
Tri knihy, „Večne spievajú lesy“, „Od smrtnej hory fúka“ a „Niet inej cesty“, sú ságou rodiny, ktorá je bytostne spätá s horami. Žije v nich a žije s nimi. Je to príbeh ľudskej cesty života ukázaný v plnej nahote. Príbeh plný drsnosti, tvrdosti, bolesti ale aj ľudskosti, lásky a nachádzania pokory, nielen tej voči životu a Bohu, ale aj voči prírode, človeku a najmä voči sebe samému.
Aj v dnešnej povrchnej dobe je veľkou inšpiráciou hľadania hodnôt v našich vlastných životov. Pretože táto doba je dobou strácania. Strácania nielen morálnych hodnôt, lásky, porozumenia medzi ľuďmi, prirodzenej úcty, ale aj strácania vzťahu s prírodou a človeka samého so sebou.
Tak, ako sa človek správa k živému svetu, ktorý ho obklopuje, tak sa správa nielen k ľuďom okolo seba, ale najmä k sebe samotnému. Ak sa správa povrchne a pohŕdavo k prírode, taký je aj jeho vzťah k ľuďom.
Život spätý s prírodou, neznamená, ako si to myslia mnohí zástancovia a obdivovatelia technického a technologického pokroku, návratom na stromy. Je to rovnocenný vzťah medzi človekom a životom na Zemi. Vzťah založený na úcte voči životu, na vzájomnom dávaní.
Svet okolo nás nám dáva všetko to, čo potrebujeme k životu, ale človek v snahe zlepšovať vlastný život, začal už len brať a prestal dávať. Len brať, však nestačí. Ak jeden len berie, stráca sa vo vzťahu prirodzená rovnováha. Náš vzťah s prírodou a Zemou by mal byť taký, aký máme s ľuďmi. Ak vo vzťahu s človekom nedokážeme dávať, tak taký vzťah postupne odumiera.
Ľudia odrazu začali zisťovať, že čistý vzduch nie je samozrejmosťou, voda začína byť vzácna a potraviny niekedy viac škodia, ako zabezpečujú život a zdravie. Je to tým, že človek stráca prirodzený kontakt s prírodou a svetom, ktorý ho obklopuje. Snaží sa ho už len ovládať a využívať ho. Sťažuje sa na vrtochy počasia a prírodné úkazy, ale za mnohé môže sám, svojou nezodpovednosťou a pýchou. Pocitom nadradenosti nad svetom, ktorému nerozumie. Neuvedomuje si, že vlastným správaním ničí v podstate sám seba.
Jedna pasáž knihy sa mi hlboko zaryla do mysle, aj do duše. Je to rozhovor starého Daga so svojou švagrinou Dorotou večer pred jej smrťou. Rozprávali sa o hodnotách života a povinnostiach muža. O moci peňazí, ale aj o tvrdosti v konaní voči iným a spravodlivosti. Sú to slová, ktoré tvrdému mužovi dokázala povedať jemná žena: „Najväčšia povinnosť Dag, je milosrdenstvo.“
Aj v tejto dobe sa ľudia správajú ku sebe nemilosrdne, neláskavo, bez súcitu, pochopenia a správajú sa tak aj k planéte.
A možno stačí naozaj len málo. Byť milosrdný, láskavý a ľudský. Možno sa stačí započúvať do slov piesní stromov, lesov a Zeme, aby človek dokázal pochopiť význam a dar života, lásky, ľudskosti a milosrdenstva. Pretože lesy tu spievali aj vtedy, keď tu človek ešte ani nebol, alebo bol len obyčajným živočíšnym druhom, odkázaným na pomoc prírody. A budú spievať aj potom, keď človek zničí svoj vlastný druh.