čo život dal a vzal

Veľkolepé oslavy výročia Nežného prevratu ma znova primäli premýšľať o tom, čo všetko tento počin ľudskej naivity priniesol nám občanom nášho štátu, ale aj o tom, o čo všetko sme boli hnusným totalitným režimom oberaní a ukracovaní.
V prvom rade nás totalitný režim oberal o úroveň politickej kultúry, ako ju poznáme teraz.
Čo tam jedna obyčajná strana. Hlavne, že ich v súčasnosti máme viac ako šesťdesiat a podobný počet strán za tých tridsať rokov aj zanikol.
Spomínam si na nudné správy z minulosti, kde súdruhovia oznamovali plebsu, ako sa plní plán, ako sa pracuje v priemysle, poľnohospodárstve a potravinárstve. Dovolili si im hovoriť, koľko im stavajú bytov, škôl, škôlok, zdravotných stredísk, nemocníc, len aby zvýšili kvalitu života v totalite.
Dnes máme oveľa akčnejšie správy. Nie je to tak dávno, čo demokrati oznamovali občanom, čo všetko musia predať, aby mala chudobina na dôchodky, pretože vraj tí komunisti tak zle gazdovali, že oni majú prázdnu kasu. Dozvedáme sa o rušení nemocníc, o pompéznych príchodoch zahraničných investorov, ktorí sem chodia zdieraním robotníkov zvyšovať HDP a zisky si vyvážajú za hranice.
Ale najväčšia zábava je parlamentné divadlo. Nadpriemerne platení komedianti zabávajú plebs fraškami a tragédiami v mnohých dejstvách. Krčmová úroveň niektorých poslancov je odrazom bežnej kultúry, ktorá je dnes propagovaná. Osočovanie, ohováranie, vyrábanie káuz, kto kde a koľko kradol a ten druhý nestihol, nadávky, čo dokonca už aj fyzické potýčky, obohacujú každodenný život občana, ktorému podľa hlavných hrdinov, nič iné ku šťastiu nechýba.
Totalitný režim obral Slovákov o veľa.
Nemali sme ani potuchy o tom, čo je nezamestnanosť, ako vyzerajú úrady práce. Nevedeli sme, aký slobodný je život bezdomovcov a ako vyzerajú žobráci, ktorých sme poznali už len z rozprávania, či filmov. Aj mafiu sme poznali len z talianskeho seriálu Chobotnica a nemali sme potuchy ako v skutočnosti vyzerá výpalníctvo, úžera či obchod s ľuďmi a nieto ešte, aby sme vedeli ako pracujú kyselinári. Netušili sme čo sú exekúcie, či osobný krach.
Boli sme nútení stáť v radoch na banány a mandarínky a nevedeli sme aký je to adrenalín dostať sa k lekárovi, byť jeho klientom a nie pacientom, cestovať desiatky kilometrov, čakať mesiace na vyšetrenia a operácie a netušili sme, aký je to pocit platiť za lieky.
Totalitný režim nás oberal o vlastnú tvorivosť, ako vyžiť od výplaty k výplate, keď človek musí platiť dlhy za to, aby mal kde bývať. Netušili sme čo je to dlhové otroctvo a stres, aby mal človek z čoho platiť úvery, aby mal prácu a neochorel.
Museli sme sledovať nudné televízne vysielanie, ktoré nás malo informovať a vzdelávať a rovnako to bolo aj s rozhlasom.
Nemali sme možnosť pozerať krváky a akčné filmy a tí hnusní komunisti nám označovali bozkávacie filmy hviezdičkou a dávali ich až neskoro večer.
Totalitný režim nás oberal o mnohé.
Dokonca aj o drogy a besedy na školách o tom, aké je to fajnota a aký je človek po nich happy…
Našťastie Nežný prevrat priniesol všetko to, o čo nás obral ten totalitný.
Vieme, čo je chudoba, aké je to byť bez práce, nemať sociálne istoty, dostávať almužny a potravinové balíčky. Vieme, čo sú sociálne samovraždy.
Vieme, že okrádanie a oblbovanie ľudí je považované za kreativitu a biznis.
Vieme koľko stojí zdravie a život.
Konečne máme slobodné a nezávislé média.
Vieme nielen všetko o anglickej kráľovskej rodine a svetových celebritách, ale vieme všetko aj o tých našich.
Vieme ako vyzerajú naše celebritky po päťdesiatke v plavkách, aj to kde a aké majú umelé vylepšenia a koľko investujú do svojej večne mladosti. Vieme, kto si kde a s kým uhnul, prihnul, či zahnul.
Vieme čo sú kultúrne počiny roka, ale aj ako vyzerá dekadencia samozvanej smotánky.
Vieme čo je filantropia a charita.
Vieme, ako vyzerá drogovo závislý človek a koľko stojí jeho liečba. Vieme čo je gamblerstvo, mobbing, bossing, v súčasnosti aj stalking a kyberšikana.
Vieme, ako vyzerajú virtuálne priateľstvá, ale akosi už nevieme ako vyzerajú tie skutočné.
Vieme, aké módne vychytávky sa nosia, ale neviem nič o tých, ktorý ich vyrábajú za otrockú plácu.
Vieme toho veľa, ale v skutočnosti nevieme nič.
Nič o nás samotných, o skutočnej slobode, o pravde a láske. Nevieme nič o vlastných právach, ktoré by nám mali zaručiť slušný a pokojný život a obyčajnú ľudskú dôstojnosť.
Našťastie však máme plné obchody toaletného papiera. To pre prípad, ak by plebs a chudobina nezvládli všetku tú „Nežnú a zamatovú“ dobrotu, ktorú tu teraz máme…