čo život dal a vzal

O ľudských právach často počúvame, alebo čítame v médiách.
Ale vedia ľudia, aké majú v skutočnosti práva?
Zaujímalo ma to, a tak som sa v mojom okolí spýtala ľudí, či vedia, čo je to Všeobecná deklarácia ľudských práv, alebo či vedia, aké ľudské práva im zaručuje Ústava SR.
Mnohí na mňa začudovane pozerali, o čom to vlastne hovorím. Iní, aj keď vedeli, len mávli rukou, že aj tak sa nedodržiavajú.
Prečo je to tak?
Prečo si ľudia myslia, že „ľudské práva“ sú len prázdnymi slovami, alebo patria len určitým skupinám ľudí?
Osobne si myslím, že je to slabou informovanosťou, alebo lepšie povedané dezinformovanosťou občanov nášho štátu.
V záplave dezinformácií, tie skutočné potrebné veci, ktoré by mali vedieť, zanikajú a strácajú sa.
Ľudsko-právne organizácie často hovoria o právach menšín a vybraných skupín, ale o ľudských právach väčšiny mlčia. Politickým predstaviteľom táto situácia vyhovuje, pretože vďaka neinformovanosti občanov, môžu tieto práva obchádzať.
Preto je najvyšší čas začať o ľudských právach nielen hovoriť, ale trvať na ich dodržiavaní.

O ľudských právach sa začalo viac hovoriť po druhej svetovej vojne a to so vznikom Všeobecnej deklarácie ľudských práv, na ktorej dva roky pracovali John Peters Humprey z Kanady, Eleanor Roosveltová z USA, René Cassin z Francúzska, Zhang Pengchun z Číny a iní.
Všeobecná deklarácia ľudských práv bola prijatá Valným zhromaždením OSN 10. decembra 1948 a je prvým medzinárodným dokumentom, ktorý chráni ľudské práva a aj keď nie je právnym dokumentom, je používaná ako vzor na vytvorenie právnych noriem na ochranu ľudských práv.
Obsahuje 30 článkov, týkajúcich sa rovnoprávnosti a práv všetkých ľudí. Zrovnoprávňuje ženy a mužov, ľudí všetkých rás, národov, náboženstiev. Priznáva im právo na život, slobodu, bezpečnosť, ľudskú dôstojnosť, rodinu prácu a spravodlivú odmenu za ňu, právo vlastniť majetok, ktorého nemôže byť nikto svojvoľne zbavený. Priznáva právo slobodne sa vyjadrovať, právo na vzdelanie, životnú úroveň, lekársku starostlivosť a sociálne zabezpečenie a iné.

V Slovenskej republike majú občania zakotvené ľudské práva Ústavným zákonom 460/1992 Zb. – Ústava SR, Druhá hlava- základné práva a slobody, čl.12-54.
A v čl. 12 je uvedené:
„1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým, bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný, alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti, alebo etnickej skupine, majetok, rod, alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.
3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúcemu k odnárodňovaniu.
4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva slobody.“

Po dôkladnom prečítaní článku 12 a jeho bodov, môžeme sami vidieť, čo všetko nám Ústava SR zaručuje a akým spôsobom sa aj tento článok hrubo porušuje.
Preto je namieste pýtať sa, či vedia ľudia o svojich základných ľudských právach a slobodách, ktoré im zaručuje Ústava SR, ale aj to v akej úcte majú základné ľudské práva a slobody a ústavu SR tí, ktorí ich porušujú, keď sa snažia zvýhodňovať určité skupiny obyvateľov, ktoré majú rovnaké práva ako má väčšina občanov, o ktorej právach sa mlčí.
Pretože úroveň dodržiavania ľudských práv a zákonov, morálnych zásad a etických princípov je úrovňou vyspelosti nielen jednotlivca, ale celej spoločnosti.
Na akej úrovni je spoločnosť, v ktorej sa o ľudských právach síce hovorí, ale nedbá sa na ich dodržiavanie?

Zdroje:

https://www.zakonypreludi.sk/zz/1992-460#hlava2
https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf
https://sk.wikipedia.org/wiki/V%C5%A1eobecn%C3%A1_deklar%C3%A1cia_%C4%BEudsk%C3%BDch_pr%C3%A1v

Článok bol pôvodne zverejnený na DAV DVA