čo život dal a vzal

Hneď na začiatku musím všetkých mužov upozorniť, že nie som zarytá feministka, lesbička a mužov mám rada, radšej sa s nimi kamarátim ako s dievčatami a nič ľudské mi nie je cudzie.
Ale dnes ráno som sa schuti zasmiala na jednom zaujímavom článku, kde autor písal o ženách, ktoré zanedbávajú partnerský sex, ktorý nie je až taký zlý, lebo v biblii o tom nenašiel ani zmienku a takto vystavujú svojho partnera tlaku cudzoložstva.
A hneď som si predstavila, ako by svet vyzeral, keby bol Boh, jedna pohodová, múdra baba, ktorá by dokázala skrotiť mužskú ješitnosť a ukázala chlapom, aké je v skutočnosti ich miesto vo svete, ale aj po boku ženy.
Dnešní muži si už ani neuvedomujú, čo spôsobilo to, že ženy si začali vydobýjať svoje miesto v spoločnosti a z mnohých sa stali zaryté feministky, ktoré pohŕdajú mužmi a začali ich dokonca nenávidieť a svet ľudí sa preto znova ešte viac vzťahovo rozbitým divným miestom, kde skutočná láska nemá miesto.
Je to aj preto, že to čo muži prezentujú ako vlastnú silu, je v skutočnosti ich slabosť.
Byť silným za každú cenu, dokázať, že ja som väčším samcom ako ten druhý a použijú na to či už hrubú silu, alebo násilie, len aby si dokázali výšku vlastného ega a hodnotu.
Potláčať vlastné city a správať sa necitlivo a ponižovať slabších z pozície silnejšieho, žiarliť na úspech iných a túžba po moci a ovládanie iných, nerobí muža mužom.
Lenže tento model správania sa mužov k ženám, bol v európskej spoločnosti, založenej na kresťanských tradíciách bežný celé stáročia a tam, kde to tak nebolo, tam to zaviedla kresťanská cirkev v podobe misií lásky, tvrdým a násilným pokresťančovaním.
Áno, žena bola celé stáročia považovaná práve vďaka kresťanstvu za menejcenného tvora, ktorý bol majetkom muža a musel sa mu podriaďovať vo všetkom.
Dcéry boli majetkom otca, ktorý rozhodoval o ich živote a ak sa nestali Kristovými nevestami a majetkom cirkvi, tak sa stali majetkom muža, za ktorého sa vydali.
Preto sa napríklad nevydala ani Alžbeta I. anglická kráľovná, ktorá si to veľmi dobre uvedomovala, že je iné byť slobodnou kráľovnou, ako byť majetkom muža, za ktorého by sa vydala.
Ženy boli považované za „nádoby plné hriechu“ už len preto, že muži museli nejako ospravedlniť svoje sexuálne chúťky, z ktorých sa museli predsa vyspovedať a kajať za tento hrozný hriech, ktorý bol dopriaty len vyvolenej cháske.
A čo ešte, ak sa ukázalo, že žena nie je len nádobou plnou hriechu, ale dokáže aj premýšľať. No fuj! Niečo také scestné bolo nepredstaviteľné a mohla si to dovoliť len žena, ktorá sa venovala službe Bohu a cirkvi.
No a čo s takým stvorením? Šup s ním do mučiarne, aby sa priznalo, že to nie len tak a veselo obcuje s diablom a ak takéto diablovo plemä nezomrelo pri mučení, tak si posledné chvíle života užilo na horiacej hranici, alebo s hlavou na kláte, či na povraze na šibenici.
Hypátiu z Alexandrie kresťanský fanatizmus a žiarlivosť patriarchiu Kyrilla stáli život, o ktorý prišla veľmi krutým spôsobom, keď ju zavraždil dav kresťanských fanatikov. Táto novoplatónska filozofka a matematička si dovolila byť krásna, múdra a vzdelaná zároveň.
Keby bol Boh žena, tak by bol svet iným. Nedovolila by krutosť, s akou sa potláča a potláčala láska vo všetkých svojich podobách.
Ľudia by si boli vo všetkom rovní a ženy a muži by sa navzájom dopĺňali a nemuseli by si dokazovať vlastnú nadradenosť voči tomu druhému.
Nedovolila by, aby sa z ľudí stávali monštrá a prestávali byť ľuďmi.
Ale potrebuje človek k tomu, aby bol skutočným človekom nejakého Boha v akejkoľvek podobe?
Nestačí mu to, že mu Boh dal slobodnú vôľu, aby so svojím životom naložil, čo najlepšie?
Alebo je to tak, že človek nechce pochopiť podstatu lásky a múdrosti, ktorú má na dosah, ale nezodpovedne premárni vlastný život, ale čo je horšie ničí životy aj iným.
V tom prípade nepochopil nielen hodnotu života, ale ani skutočný význam „Boha“ v sebe, ktorý mu dáva možnosť byť skutočným človekom.