čo život dal a vzal

Včera uplynuli tri roky, keď som zverejnila tu na blogu, pod mojim nickom prvý, malý článok.
K písaniu ma priviedli životné situácie, s ktorými sa stretol už každý z nás a znovu objavená radosť z písania, ktorého som sa pred mnohými rokmi vzdala, mi dala pocit nového smerovania v živote.
Prečo píšem?
O tom, prečo píšem, som už písala pred pár rokmi a moje postoje sa nezmenili. Kým bude na Slovensku aspoň mizivá sloboda vyjadrovania sa, budem písať a budem písať aj keď nám toto právo uprú.
Píšem preto, lebo sa nebudem ticho prizerať likvidácii štátu, ktorý je mojím domovom. Nebudem sa prizerať pustošeniu a ruinovaniu krajiny a prírody, ktorú sme všetci dostali darom. Nebudem mlčať, keď sa budú iní vysmievať zo svojej vlastnej vlasti – domoviny a budú z nej robiť druhotriednu kolóniu.
Nebudem ticho, kým budú ľudia devastovať skutočné umenie a presadzovať dekadentné umenie hnusu.
Nebudem ticho, kým budeme mať v našom štáte ľudí, ktorí žijú v biede bez sociálnych istôt a odkázaných na potravinové balíčky.
Nebudem ticho, kým tu budeme mať pracujúcu chudobu – ľudí, ktorí aj napriek tomu, že poctivo pracujú, žijú zo dňa na deň a nemôžu si dovoliť mnoho vecí, ktoré boli v minulosti normálne.
Nebudem ticho, kým tu budeme mať sociálne vylúčené spoločenstvá, starých a chorých, ktorí v minulosti poctivo pracovali a teraz sa stávajú príťažou pre spoločnosť .
Nebudem ticho, kým sa v tomto štáte bude kupovať moc za peniaze a novodobí feudáli budú občanom tohto štátu ukazovať a dokazovať , že sú pre nich len výťahom k moci a zdrojom výhodného biznisu s názvom „Politika“.
Nebudem ticho, kým sa budú porušovať základné ľudské práva, o ktorých ľudia v skutočnosti ani nevedia.
Pre koho píšem?
Píšem pre týchto ľudí. Pre mlčiacu väčšinu, ktorá je pre novodobých mocipánov len anonymnou masou plebsu.
Píšem pre nich preto, lebo aj ja som jedna z nich. Viem, aký majú život. Viem, čo ich trápi. Viem ako sa cítia.
Píšem preto, lebo píšu aj iní a spolu s nimi sme hlasom mlčiacej väčšiny. Väčšiny, ktorá je zámerne umlčiavaná sociálnymi neistotami a bude ešte viac, keď sa k moci dostaní tí, ktorí najviac zarábajú na neistote a beznádeji „Mlčiacej väčšiny a Pracujúcej chudoby“.
Píšem preto, aby ľudia nezabúdali na hodnoty za ktoré sa oplatí bojovať. Na hodnoty, ktoré dávajú zmysel každodennému životu a robia ho znesiteľným a krásnym.
Píšem pre tých, ktorí si zapnú počítač a prečítajú si moje slová a aj keď pod ne nič nenapíšu, cítim ich podporu a som vďačná za každého z nich.
Píšem preto, lebo verím v nádej na budúcnosť.