čo život dal a vzal

Pred pár dňami sme išli s kolegyňou Jankou na autobusovú stanicu.
Do odchodu autobusu ostávala ešte hodná chvíľa, kúpili sme si zmrzlinu a sadli sme si na lavičku k staršej pani, ktorá si tiež pochutnávala na studenej dobrote.
Spýtala sa nás, kam cestujeme a ani nás nenechala odpovedať a začala rozprávať…
Rozprávať, kam cestuje, o tom ako ju čaká doma po smrti manžela už len psík. Aký je smutný keď odchádza na dlhšie, tak ako dnes, k lekárovi. Pýtala sa nás, či máme záhradky a ako sa nám darí pestovať uhorky. Hovorila o tom, že jej samotnej už toho veľa netreba, ale na záhrade sa aspoň trochu zabaví a má nejaké dobroty pre deti a vnúčatá.
O chvíľku k nám prišla jej suseda aj s vnučkou, po ktorú bola v škole. A zrazu, keď sa tie dve panie začali rozprávať, dýchla na mňa a na Janku, vôňa starých časov. Bolo to také aké som si pamätala z detstva, keď sa ľudia ešte dokázali porozprávať o všetkom možnom. Dozvedeli sme sa, aký lapaj je psík starej panej. Ako ju vyprevádza ku bráničke, keď ide do kostola, ako beťár čaká na nejakú dobrôtku, keď sa vracia domov. Ako sa delí s maškrtami, s mačkami od susedov.
Sedeli sme a počúvali. Keď sme nastúpili do nášho autobusu, uvedomila som si ten malý zázrak a premýšľala som o tom, čo sa stalo, prečo sa zo životov ľudí vytratila empatia, srdečnosť, zhovorčivosť, ale aj obyčajná úcta jedného voči druhému. Spoločné zdieľanie radostí aj starostí.
Tých pár minút na autobusovej stanici mi znova dalo za pravdu, že mnoho ľudí míňa drahocenný čas na nepodstatné veci, ktoré sú nám všetkým podsúvané, ako niečo dôležité a nevyhnutné pre náš život. Až tak, že ľudia tomu nakoniec uveria a zabúdajú na obyčajnú krásu života. Na čaro bežných drobností, z ktorých sa život skladá.
Už dlho si všímam, že ľudia sa prestali usmievať jeden na druhého, nepozdravia sa, susedia okolo seba prejdú ako cudzí ľudia. Boja sa, aby niekto od nich niečo nechcel, alebo ich bezočivo nevyužil, nezneužil ich dôveru. Uzatvárajú sa sami do seba, nechcú vedieť o nikom nič a ani to, aby o nich niekto niečo vedel.
Všímam si aj to, ako sa mnohí často neoprávnene vyvyšujú nad inými a vystavujú na obdiv svoj majetok. Mnohí takto dokonca súťažia, aby si dokázali vlastnú hodnotu. Ale tá sa neskrýva ani v drahej úprave domu, či luxusnej značke auta, alebo módnom oblečení a drahej dovolenke.
Hodnota človeka a jeho života sa skrýva v niečom úplne inom.
Nedávno som starú pani z autobusovej stanice stretla pri pošte. Spýtala som sa jej ako sa má, či sa cíti lepšie a ako sa má Bobík a čo dobrého mu kúpila. Usmiali sme sa na seba a videla som jej v očiach, že sa potešila.
Znova na mňa dýchla vôňa starých časov. Vôňa láskavosti, srdečnosti, obyčajnej ľudskosti.
Verím, že ju ešte stretnem a znova si pripomeniem tú chvíľu, ktorá vo svojej obyčajnej neobyčajnosti ukázala pravú podstatu života, o ktorú sa sami často dobrovoľne oberáme.