Včera sme mali netradičnú návštevu.
Malú, čiernu, chlpatú guľôčku, s hnedobielymi labkami, bielou náprsenkou a bieločiernym ňufáčikom.
Malinkú kópiu nášho psíka. Pár hodín u nás čakal, kým si po neho prišli noví majitelia.
V prvých chvíľach som mala hriešne myšlienky, či im ho vôbec dáme a nenecháme si ho. O pár chvíľ, ma tieto myšlienky prešli, keď som toho malého nezbedníka uvidela spokojne sedieť na mieste, kde bol pred dvoma rokmi veľký kvetináč s nádherne rozkvitnutým heléniom, ktorý som v jedno ráno našla vysypaný uprostred dvora. Poobhrýzané červené kvety, pripomínajúce margaréty boli poroznášané po celom dvore a náš psík, ktorý bol vtedy, len o trochu väčší ako tento malý beťár, sedel rovnako spokojne na tom istom mieste ako on.
Mali sme zábavu celé poobedie a dosýta sme sa s ním vyhrali. Spolu s naším psíkom behali po dvore a hrali sa, ako keby sa poznali dlhú dobu. Schuti som sa zasmiala na jeho snahe loviť ma. Pokusy, o také to dospelácke zaštekanie, končili detským brechaním a skoky, ťarbavým prekopŕcnutím sa na malých labkách. Chvíľku mi obaja chlpáčikovia pomáhali na skalke, ktorú som okopávala a plela, kým ich nevyhnalo slnko do chládku.
Najväčšie obavy som mala z reakcie nášho psíka, ako sa bude správať k tomu malému nezbedníkovi.
Predsa je pánom a strážcom dvora on a stráži si a chráni vlastné územie.
Bolo zvláštne pozerať sa na to, ako sa po dlhom a zvedavom vzájomnom oňuchávaní, začal správať ku šteniatku.
Nemal potrebu, si agresívnym brechaním vydobýjať rešpekt a dokazovať výšku vlastného ega, ako to obrazne povedané, robia mnohí ľudia.
Nechal šteňa napiť sa z jeho misky s vodou, dokonca mu prenechal miesto v búde, kde sa ochladzovalo v horúcom dni a sám si ľahol do tieňa veľkej vŕby.
Nemal potrebu ukazovať hrubú silu a nadradenosť, keď sa drobec s ním hral a začal veľmi dobiedzať ako to šteniatka robia, len ho odsunul, opatrným pohybom labky.
Videla som, že sa k nemu správal lepšie, ako sa mnohí ľudia správajú k ostatným.
Keď som sedela na schodoch a pozorovala ich, premýšľala som o tom, prečo si mnohí ľudia snažia získať úctu a rešpekt, práve hrubým a arogantným správaním ? Prečo majú pocit, že si výšku vlastného ega musia zvyšovať ponižovaním a ubližovaním iným?
Neviem, nedokážem nájsť odpovede na tieto otázky. Viem len, že takým správaním sa dosiahnu opak. Stratia sympatie, úctu, ale najmä dôveru ľudí, ktorí ich obklopujú.
Láska, priateľstvo, úcta a rešpekt sa nedajú získať bezočivým, nadradeným a sebeckým zaobchádzaním s inými ľuďmi.
Pár hodín s netradičnou návštevou malého chlpáčika a chovanie sa veľkého chlpáča, ukázalo, že my ľudia sa musíme ešte veľa učiť a dokonca aj od zvierat, ktoré sa často krát správajú lepšie ako ľudia.
Večer si pre drobca prišli mladí, sympatickí ľudia, u ktorých našiel nový domov a stal sa súčasťou ich rodiny…
Mne ostalo pár fotiek, ktoré mi budú pripomínať chvíle, keď som videla, ako sa veľký a silný pes, dokázal láskavo správať k malému, bezbrannému šteniatku, ktoré v ten deň opustilo bezpečie svojej mamy a svorky, v ktorej vyrastalo.
Len krátko. Boh dal človeku rozum a slobodnú ...
preco tu chrlis tu vatikansku siru ? tu su ...
A to je presne to o čom ti hovorím že zle ...
Ani nemôžeš...... ...
Ak vytrhneš otázku z kontextu blogu, tak si ...
Celá debata | RSS tejto debaty