čo život dal a vzal

Jedného dňa sa zobudíte tak ako každý deň, urobíte raňajky a desiatu pre svoje dieťa, ktoré je už síce papierovo dospelé, ale ešte ho aspoň takto rozmaznávate a vy viete, že je to posledný krát…
Viete, že je koniec jednej životnej etapy a z malého drobčeka, ktorého jedinou starosťou pred mnohými rokmi bolo mamine mliečko, ktorým sa napchával až tak, že pri tom od únavy zaspal a tuho zvieral v maličkej ručičke váš prst, je krásna mladá žena, alebo mladý muž, vyšší od mamky o hlavu…
Čas plynie veľmi rýchlo a my to vidíme najmä na deťoch.
Z drobca, ktorý úžasne komolí slová a hovorí paculinky, namiesto palacinky je za pár okamihov predškolák, ktorý vždy, keď je tatino v robote, príde ku vám večer do postele a pritúlený ku vám sa snaží prečítať prvé slová z tenkej knihy.
O pár dní si už vykračuje s novou taškou do školy a doma sa rozčuľuje nad tým, aké sú malé deti nechápavé, keď sa musia učiť koľko je jedna plus jedna…
Potom prídu záludné otázky na ktoré musíte vedieť odpovedať tak, aby ich vaše dieťa pochopilo a hlavne musíte hovoriť pravdu, pretože je obdobie, keď deti veria, že mamky a tatkovia vedia všetko.
A tak sa začnete spolu s dieťaťom učiť a oprašovať vedomosti, ktoré ste už dávno zabudli, pretože sa občas stane, že keď už pomaly zaspávate, tak vás vaše dieťa zobudí s vetou : „Mamka, ale už naozaj posledná otázka, môže človek od zimy zomrieť?“ Alebo sa pýta aj vážnejšie témy, čo je to hákový kríž a kto to bol Hitler, keď pred škôlku nastriekalo pár hlupákov hákové kríže, pretože deti sú veľmi zvedavé a veľmi vnímajú aj zlé veci, ktoré sa okolo nich dejú.
Aj neporiadok v detských izbách sa mení…
Obdobie, keď prekračujete garáže zo skladačiek plné autíčiek a občas na niektorú bolestivo stúpite a tlmene nádavate a jojkáte, vystrieda organizovaný chaos učebníc, kníh a oblečenia.
Na písacom stole už nie sú pastelky, farby a plastelína, ale počítač a knihy, alebo rôzne náradie z rádioamatérskeho obchodu…
Čas plynie veľmi rýchlo a naše deti sú zrazu dospelé a aj oni si uvedomujú tú obrovskú zmenu, keď končí bezstarostné detstvo a začína sa obdobie, keď musia prevziať zodpovednosť sami za seba a svoje konanie.
Vtedy veľmi potrebujú cítiť našu rodičovskú lásku a pochopenie, lebo aj keď sa tvária veľmi sebavedome, sú stále veľmi zraniteľní.
A my rodičia, ich musíme nechať vyletieť z „rodičovského hniezda“, aby sa naučili žiť svoje vlastné životy, pretože to je jedna z najdôležitejších rodičovských povinností, nechať svoje deti žiť ich vlastné životy a budovať vlastné domácnosti.
Keď budú cítiť našu lásku a pochopenie, vždy sa budú radi vracať do rodného domu…