čo život dal a vzal

Snáď každá žena túži byť mamou a priviesť na svet nový život.
Už malé dievčatká sa hrajú so svojimi bábikami, pestujú ich, starajú sa o ne, vozia ich v kočíku. Hrajú sa na mamy.
Potom príde čas, keď dievčatká vyrastú, dospejú, stretnú toho „pravého“, o ktorom si myslia, že by mohol byť otec ich detí, zamilujú sa po uši a zrazu sa stane ten zázrak a čakajú vytúžené dieťatko.
Prvotnú eufóriu občas znepríjemnia ranné chvíle strávené v dôverných rozhovoroch s porcelánom, ale to netrvá dlho. Potom nastane pár mesiacov zvláštna doba plná energie a „budovania hniezda“, ktorá skončí v období, keď máte pocit, že nosíte pred sebou obrovský, ťažký medicinbal, máte opuchnuté nohy a neviete sa ani len normálne uložiť do postele. Nakoniec príde vytúžená chvíľa kedy viete, že každá bolestivá kontrakcia vás približuje ku tomu zvláštnemu momentu, keď vám vaše dieťa položia do náručia a vy sa ho budete môcť dotknúť, pohladiť ho, pobozkať, počujete ho dýchať, plakať a plačete od šťastia tiež a v tej chvíli si už ani nespomeniete na bolesti a únavu
Domov si odnesiete malý rozkošný ružový batôžtek a začne sa jeden nekončiaci sa kolotoč. Prejde pár rokov a vy zisťujete, že ten maličký drobček, ktorý si vyžadoval všetku vašu pozornosť má meter deväťdesiatpäť, hladný je stále rovnako, spí toľko, skoro ako to bábätko, ale už neplače, len veselo papuľuje a pozerá sa na vás blahosklonne zo svojej výšky a občas vás osloví menom. Alebo máte pred sebou krásnu, vysokú, múdru, mladú ženu, s ktorou sa môžete rozprávať o všetkom a vám sa tají dych a hovoríte si: „Pane bože, to ako sa mi toto podarilo?“
Byť mamou, je vzdať sa sebectva a prevziať zodpovednosť za život, ktorý sme priviedli na svet. Byť dieťaťu všetkým, dávať mu lásku, pocit bezpečia, prežívať s ním všetko, čo ho trápi. Učiť ho a učiť sa spolu s ním, spoločne napredovať. Odmalička mu vštepovať všetko to, čo bude potrebovať v živote, ale hlavne ho nechať, aby bolo samé sebou, nerobiť si z neho objekt svojich nesplnených ambícií. Najdôležitejšie je nechať svoje dieťa žiť svoj vlastný život. Je veľmi psychicky náročné prijať, že vaše dieťa už nie je malý drobček a potrebuje „vyletieť z rodného hniezda“, aby si mohlo budovať to svoje vlastné.
Deti sú obrovským darom, nie naším majetkom, aby sme ich spútavali našimi predstavami.
Môžeme im byť nablízku, ale nezasahovať im do života.
Možeme im radiť, ale nie riadiť ich život.
Môžeme im dať more lásky, ale neničiť im život „opičou láskou“.
Byť mamou je krásne, ale veľmi ťažké životné poslanie…