čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Pixabay

Napriek tomu, že v našej spoločnosti je množstvo problémov, ktoré je nutné riešiť, ľudia pred nimi ľahostajne zatvárajú oči a viac sa venujú zástupným problémom, ktoré v skutočnosti majú odviesť ich pozornosť od podstatných vecí.

Pred pár dňami bolo počuť v našej ulici detský plač.

To si prišiel pre dieťa otec susedkinej dcérky. Malé dievčatko v predškolskom veku  zrejme nechcelo ísť ku otcovi a tráviť s ním súdom určený čas.

Príbeh, aký ľudia poznajú a akých je na Slovensku nespočetné množstvo.

Tento sa začal v okamihu, keď otec dieťaťa opustil svoju partnerku, s ktorou bol vo vzťahu viac ako desať rokov. Keď mu oznámila, že čaká dieťa hľadal množstvo výhovoriek, aby si s ňou nemusel založiť spoločnú domácnosť, dokonca čakal či nepotratí a dieťa vôbec donosí. Neskôr však vyšiel najavo pravý dôvod jeho správania a tým bol vzťah s inou ženou.

Aj tak sa však o tehotenstvo svojej bývalej priateľky zaujímal a chcel vedieť, či sa dieťa vyvíja správne a je zdravé. Mladá žena mu musela podávať informácie o zdravotnom stave dieťatka, dokonca sa s ňou snažil chodiť aj na kontroly k lekárovi, alebo chcel hladiť bruško, čo mladej žene spôsobovalo veľké psychické traumy. Otec dieťa si asi neuvedomoval, že týmto správaním najviac ohrozoval zdravý vývoj dieťa, pretože na prenatálny vývoj dieťaťa má veľký vplyv nielen zdravotný stav matky, ale aj jej psychický stav. Mladá žena sa cítila ako umelá maternica, ktorá má vynosiť jeho dieťa. Po ťažkom a komplikovanom pôrode sa našťastie narodilo krásne zdravé dievčatko. Je otázne, ako by sa otec zachoval, keby sa dieťatko narodilo choré, alebo postihnuté…

Otec dieťaťa sa ku nej už nesprával iba ako ku inkubátoru, či umelej maternici, ale aj ako ku slúžke, ktorej on milostivo „dovolil“ vychovávať svoje dieťa. Začali sa súdne ťahanice kvôli úprave styku dieťaťa s otcom. Matka nechcela dievčatko zbytočne zaťažovať a vystavovať stresovým situáciám, pretože už aj malé dieťa cíti, že niečo nie v poriadku a  začala pristupovať na otcove požiadavky. Kolotoč vydierania v podobe množstva správa  a mailov neustále pokračoval a pokračuje doteraz. Napriek tomu, že otec má možnosť tráviť oveľa viac času s dcérou, ako má dovolené úradmi, neustále nahlasuje matku sociálke. Jeho záujem o dieťa sa prejavoval napríklad aj tak, že autom prenasledoval starú mamu dievčatka, keď s ním bola na prechádzke s kočíkom, zatarasil jej cestu a takýmto spôsobom  sa dožadoval svojich  „otcovských práv“. Situáciu musela riešiť privolaná polícia. Mladá žena sa musela na políciu obrátiť aj vtedy, keď jej otec dieťaťa chodil búchať na dvere a vyzváňať aj keď vedel, že dieťatko spí.

Odkedy mladú ženu poznám, premýšľam o tom, ako tento štát a jeho úrady chránia záujmy dieťaťa. Veď tým najpodstatnejším záujmom dieťaťa je funkčná a milujúca rodina, alebo matka v psychickej pohode, ktorá sa bude s láskou o dieťa starať.

Dokonca sa dá hovoriť  o hrubom porušovaní základných ľudských práv matky otcom, a to najmä Ústavného zákona č. 460/1992, druhá hlava, čl. 19, odst. 1 a2, cit.:

1. Každý má právo na zachovanie  ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
2. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa toho, čoho som priamo svedkom mám pocit, že sme sa na Slovensku ocitli v stredoveku a za správanie otca a konanie kompetentných úradov, by sa nemuseli hanbiť v Saudskej Arábii.

Mladá žena po takomto traumatizujúcom zážitku, keďže je neustále terorizovaná kyberšikanou, hrubým psychickým nátlakom a vydieraním zo strany otca dieťaťa, ktoré už spĺňajú trestnoprávny charakter,  mala pár rokov veľký strach a obavy začať nový vzťah s niekým, s kým by si dokázala vytvoriť nový funkčný vzťah a založiť rodinu. Keď stretla muža, s ktorým si rozumie, otec dieťaťa pritvrdil. Z dieťaťa si vytvára zbraň, ktorou bojuje proti jeho mame. Dokonca od matky vyžaduje akýsi „harmonogram jej  činnosti“, ktorý mu vraj matka má vypracovať, aby si mohol zariadiť stretnutie s dcérou mimo vyhradený čas a dohodnúť sa s matkou. Pokiaľ má pocit, že matka nespolupracuje podľa jeho predstáv, neplatí súdom určené platby, napr. za škôlku a pod. Asi si vôbec neuvedomuje, že takto netrestá matku, ale samotné dieťa. A nie je nič príjemné, keď jej veľmi často počas pracovnej doby vyvolávajú úradníčky zo sociálky, ktoré si tak plnia svoju povinnosť,  pretože sa otec sa znova sťažoval. Ako matka samoživiteľka pracuje na plný úväzok, pretože  okrem bežných nevyhnutných životných potrieb platí aj hypotéku na byt, v ktorom s dcérou bývajú. Z rodinných dôvodov si zmenila adresu trvalého bydliska a chce sa trvalo presťahovať bližšie k rodine a časom si založiť vlastnú rodinu. Otec dievčatka už napríklad stihol obvolať riaditeľstvá materských škôl na okolí, aby zistil, či dcéra náhodou nie je niekde zapísané na nástup do vyučovacieho procesu v novom školskom roku.

Čo mňa osobne zaráža na tomto prípade je to, že úrady zatvárajú oči pred dlhoročným psychickým týraním mladej ženy zo strany otca dieťaťa. Každý takýto prípad potrebuje individuálny, profesionálny a najmä citlivý prístup a paušalizovanie ho „záujmom otca o dieťa“, často narobí  veľké škody v psychike nielen matky, ale najmä dieťaťa.

O tom, že sa otec nedokáže plnohodnotne postarať o dieťa svedčia maily, ktoré matke pravidelne posiela, keď je dcéra v jeho starostlivosti. Ako sa stará o dieťa, keď v čase, ktorý by mal s ním tráviť, dokáže vypisovať jeho matke siahodlhé maily, plné psychického nátlaku a vydierania?

Preto premýšľam nad tým, na akej úrovni je štát a spoločnosť,  ktoré nedbajú na skutočné záujmy dieťaťa a v ktorých sú deti používané ako zbrane na boj proti partnerom.

Premýšľam  aj nad tým, koľko zbytočného utrpenia, ale aj tragédií bolo spôsobených nečinnosťou, alebo nesprávnymi a zlými rozhodnutiami kompetentných úradov a samotných úradníkov.

Premýšľam nad tým, čo si v skutočnosti dokazujú ľudia ako je otec z toho prípadu, ktorý keď mal mať dieťa v individuálnej starostlivosti mimo súdom určený čas, v rozhovore s matkou o tom, že ju chce pripraviť o dcéru, jej s drzým úsmevom povedal, že ju o dieťa pripraví.

Premýšľam nad tým, na  akej úrovni je štát a spoločnosť, v ktorom sa žena môže stať „umelou maternicou a inkubátorom“ na vynosenie dieťaťa.

V každej vyspelej spoločnosti a v sociálne a právne fungujúcom štáte by bolo niečo také neprípustné. Žiaľ, v našom spoločnosti a štáte je to už bežným javom.

Článok som napísala so súhlasom matky dieťaťa.

Devana

Slnovratovo 5. august 2024

Článok bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk