čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Mali by sme hovoriť ich jazykom. Ľudským jazykom…

Žiaľ, len málokto sa o to snaží a preto aj dnes každý hovorí iba tým svojím. Či sú to politici, ekonómovia, bankári, vedci, lekári, kňazi, filozofovia, umelci, novinári…

Vzniká tak kakofónia jazykov,  v ktorých úplne zaniká ten najdôležitejší. Ten jazyk, ktorému by mohli rozumieť všetci. Ten jazyk, ktorý má svoju božskú podstatu a je jazykom a hlasom samotného Boha.

Toho Boha, ktorý je v nás a ktorý sa nám prihovára jazykom životných okolností, ale aj všetkým a celým svojím stvorenstvom, ktoré je súčasťou sveta, v ktorom smieme žiť.

Ak chceme, aby nám ľudia rozumeli, mali by sme byť v prvom rade ľuďmi…

Ale mnohí zabudli byť ľuďmi, alebo kvôli vlastnému egoizmu a pýche už ani nechcú byť ľuďmi. Nepotrebujú byť ľuďmi.

Nepotrebujú počúvať Boží hlas a jazyk.

Nepotrebujú rozumieť ani Bohu, ani ľuďom.

V skutočnosti však takto nerozumejú ani sami sebe. A preto je nielen ich život, ale aj život iných roztrieštený na ťažko spojiteľné kúsky a stáva sa len živorením…

Ak chceme, aby nám ľudia rozumeli, mali by sme hovoriť ich jazykom… A najskôr porozumieť sami sebe…

Devana

Slnovratovo 20. november 2023

Zamyslenie bolo pôvodne  zverejnené na: Belobog.sk