čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Popoludní som na pár minút vybehla do záhrady.  Chvíľku som pozorovala malú čiernu mačičku, ktorá sa zakrádala pomedzi oranžové tekvice ako panter na love. Zbadala ma, zastavila sa a potom sa znova opatrnými krokmi predierala tekvicovou húštinou.

V malinovisku som objavila posledných pár krásnych malín, ukrytých pod lístkami. Neodolala som ich lákaniu. Zatvorila som oči a úplne som sa oddala chuti posledných jesenných malín. Nastavila som tvár teplým lúčom slnka a chuť malín sa postupne zmiešala s vôňou šalvie a tymiánu, ale aj mokrej nakyprenej hliny z jahodoviska. Na malý okamih som sa zamyslela nad tým, ako budú chutiť maliny na budúci rok. Usmiala som sa nad  malichernou myšlienkou. A prečo by vlastne maliny nemali chutiť ako maliny aj o sto rokov.

To len my ľudia zabúdame na to podstatné a tým sú zákony prírody a samotnej Zeme.

To len my ľudia chceme meniť niečo, čo je dôležitejšie  a oveľa silnejšie ako sme my samotní.

To len my ľudia si myslíme, že môžeme ovládať to, čomu sa ani len nesnažíme porozumieť.

A tým všetkým je svet okolo nás, život okolo nás,  ktorý môže mať chuť posledných jesenných malín.

Sme tak zaujatí sami sebou, že nám uniká podstata a zmysel krásy, ktorá nás obklopuje  a ktorá tu bude, aj keď my tu už nebudeme.

Áno, to len my ľudia sme zaujatí sami sebou, že nám dokonca uniká podstata a zmysel našich vlastných životov a to kým skutočne sme.

Sme tak zaujatí sami sebou, že zabúdame byť ľuďmi, zabúdame na krásu života, zabúdame na lásku, zabúdame na ľudskosť a zabúdame na krehkosť našich vlastných životov.

Zabúdame sami na seba a na chuť posledných jesenných malín…

Devana

Slnovratovo 29. september 2023