čo život dal a vzal

Pred pár desaťročiami, po zamatovom prevrate nás politici presviedčali, že nie je potrebné pestovať, chovať a vyrábať potraviny, že si ich jednoducho vieme priviezť a kúpiť.

Rušili sa družstvá, prestávalo sa orať a siať, likvidovali sa chovy úžitkových zvierat, zatvárali sa potravinárske závody a Slovensko sa čoraz viac prepadalo v potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti

 V začiatkoch covidovej pandémie k nám denne prichádzalo okolo sedemsto plne naložených kamiónov potravín, pred rokom to bolo už okolo osemsto.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Poľnohospodári a potravinári márne prosili vládu, aby im počas pandémie pomohla. Výsledkom je obrovské zdražovanie potravín, ktoré ešte aj dnes poverená vláda spolu s prezidentkou ignorujú a odmietajú riešiť. Preto sa náš štát ocitol v potravinovej bezpečnosti úplne na chvoste EÚ.

Je to zámer, alebo neschopnosť ponovembrových politikov a aj tejto súčasnej vlády?

F. William Engdahl vo svojej knihe Semienko skazy hneď v úvode spomenul údajný výrok H. Kissingera: „Ovládajte ropu a budete ovládať národy. Ovládajte jedlo a budete ovládať ľudí.“ A práve tieto slová vysvetľujú udalosti, ktoré sa dejú v našom štáte, v EÚ a v celom svete.

Pre náš štát je to skutočne viac ako katastrofa, pretože zásluhou ponovembrových vlád a najmä tejto poslednej, sme na prahu humanitárnej katastrofy. Množstvo ľudí sa prepadá do obrovskej chudoby, ale čo je horšie, že aj keď ľudia budú mať peniaze nebudú mať čo za ne čo kúpiť.

Už dlhšie si všímam, že regály obchodov nie sú až také preplnené ako kedysi. Mnohí ľudia nakupujú len základné potraviny, ovocie a zelenina je neúnosne drahá a chlieb a pečivo zdraželi o viac ako 100%.

Čo sa bude diať keď štáty, ktoré k nám dovážajú potraviny, ich kvôli vlastnej potravinovej bezpečnosti prestanú voziť?

Toto všetko svedčí, že novembrový prevrat, výpredaj strategických podnikov, zámerné zadlžovanie štátu a najmä ožobračovanie občanov pomocou dlhového otroctva bol dlhodobý zámer. Stali sme sa podradnou kolóniou, v ktorej ľudia a ľudský život nemajú žiadnu hodnotu. Voči EÚ a NATO a ostaným spolkom v ktorých náš štát je, máme iba povinnosti, o právach sa nedá hovoriť. Denne sme svedkami absurdít, ktoré nemajú obdobu.

O potravinách nízkej kvality, ktoré sa vyrábajú pre trhy postsocialistických štátov sa hovorí už niekoľko rokov. Dnes som v obchode pri regáloch s múkou videla nápis „múka zo slovenskej pšenice“. Škandál s dovozom kontaminovanej ukrajinskej  pšenice vyvolal v ľuďoch obavy o posledné zvyšky zdravia. Mňa osobne a aj mnohých iných ľudí prekvapilo, ako je možné, že štát, ktorý je zmietaný vojnou tak, že mu musí aj chudobné Slovensko štedro humanitárne na úkor vlastných občanov pomáhať, môže v  obrovských množstvách vyvážať také strategické komodity ako sú obilie, oleje a rôzne iné potraviny. Prekvapila ma aj nekonečná filantropia politikov a vlastníkov agrobiznisu, ktorí podporujú pestovanie a vývoz škodlivých potravín do tých najchudobnejších štátov a krajín sveta, vrátane Slovenska.

Oficiálne údaje hovoria o tom, že slovenská potravinová sebestačnosť je na úrovni 40% a to je pre náš štát viac ako katastrofa.

Štát, ktorý sa nedokáže postarať o základnú potravinovú bezpečnosť svojich občanov, už v skutočnosti nie je právnym štátom a hazarduje so životmi občanov.

Riešením  tejto katastrofy je osloviť našich národohospodárov, ktorých ešte máme a  poľnohospodárskych, lesníckych a potravinárskych odborníkov, aby spoločne  vypracovali novú koncepciu potravinovej bezpečnosti štátu a vyhlásiť  poľnohospodárstvo a potravinárstvo za strategické odvetvia hospodárstva štátu.  Pretože to, akým potravinovým vazalom Slovensko je, svedčí  fakt, že vlani nám EÚ „dovolila“ pestovať plodiny na väčšej ploche ako v minulosti. A čakať pomoc od tých, ktorí nás zámerne skolonizovali a roky ožobračujú je scestné a nezodpovedné.

Článok bol zverejnený na: Belobog.sk