čo život dal a vzal

Dá sa opísať alebo zmerať zármutok, ktorý človek cíti, keď odíde niekto, koho mal rád, vážil si ho a obdivoval ho?

Dnes ráno som sa dozvedela veľmi smutnú správu. Včera vo veku nedožitých 79 rokov odišiel do večnosti pán Milan Koreň. Premýšľala som, čo napísať o tomto skutočnom Človeku, ktorého mi život dovolil spoznať.  Mnohí ho poznali ako lesníka, vedca, ochranára, alebo ako vedúceho Výskumnej stanice a riaditeľa múzea  TANAPu v Tatranskej Lomnici.

Foto: Jozef Sedlák Pravda

Pána Milana Koreňa a jeho prácu som poznala z článkov p. Jozefa Sedláka z denníka Pravda. Neskôr som mala to šťastie spoznať pána Milana osobne a to najmä ako Človeka.

Pred dvoma rokmi, keď vrcholila vojna medzi lesníkmi a ochranármi a chcela som napísať o tejto problematike pár článkov,  stretla som sa s ním vďaka jeho synovi Stankovi. Keď som v horúcom letnom dni sedela u nich na terase vo Východnej, hladkala psíka, ktorý mi ležal pri nohách a počúvala som tiché rozprávanie skromného a múdreho Človeka, plného ľudskosti a lásky k ľuďom, horám a životu, ktorý nás obklopuje, pochopila som, čo to znamená milovať z celého srdca svoj kraj, hory, domovinu…

Najradšej spomínam na teplú vyhriatu kuchyňu neskôr v zime a rozhovor s ďalším pre mňa vzácnym človekom, s jeho manželkou. Na naozajstné teplo domova, ktoré som mala možnosť u Koreňovcov precítiť, na kráľovstvo kníh a na doberanie si ma, o tom ako pán Koreň rád číta články jednej blogerky.

Viem, že nedokážem napísať všetky myšlienky, ktoré mi teraz víria hlavou do tejto spomienky na Človeka, ktorého mám veľmi rada a ktorý ostane navždy v mojom srdci a duši. A práve v tejto chvíli cítim, aký je náš život krehký a pominuteľný a čas vzácny. Cítim, obrovský smútok z toho, že už pána Milana nebudem môcť počuť rozprávať a nenapíšem rozhovor s ním. Zároveň však cítim obrovskú vďačnosť životu samotnému, že som smela spoznať takého vzácneho Človeka, pochopiť jeho úsilie o zachovanie toho najvzácnejšieho čo máme a jeho obetavú prácu pre celú našu spoločnosť. Nikdy nezabudnem na jeho slová a láskyplné otcovské objatie pri rozlúčke, ktoré mi dodalo odvahu nevzdávať sa a písať ďalej.

Keď odíde Človek, zármutok sa nedá zmerať ani slzami, ani bolesťou v srdci… Neskôr  za smútok zmení na vďačnosť za každý prežitý spoločný  okamih, za nezištnú lásku a srdce zaplaví tichá radosť pri každej spomienke na milovaného človeka. Pretože Človek, ktorý ostáva v našom srdci a duši, nikdy nezomiera… Žije naďalej v nás a v našich spomienkach…

Touto malou spomienkou na vzácneho Človeka pána Milana Koreňa, chcem vyjadriť hlbokú a úprimnú sústrasť všetkým jeho blízkym a milovaným.

Devana