čo život dal a vzal

Pár dní premýšľam, či sa mám vyjadriť k otázke referenda, alebo nie. Kým mainstreamové médiá referendum viac-menej ignorujú a prinášajú informácie o mocenských rošádach našej ne-vlády a vyjadrenia politikov o tom, ako vláda v demisii musí pomáhať občanom štátu, tak v alternatíve a na soc. sieťach prebiehajú diskusie zástancov aj odporcov referenda. Preto som sa rozhodla napísať pár slov o referende a nielen o ňom.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Prečo sa ja osobne referenda zúčastním?

Nie, nepovažujem ho iba za akciu SMERU-SD, alebo  za nástroj odvolania tejto vlády. Podľa mňa je toto referendum možno jedna z posledných možností občanov tohto štátu nielen ukázať, že im ešte záleží na vlastnom štáte, ale aj ukázať, že majú záujem zmeniť niečo, čo z vlastnej nevedomosti v skutočnosti vybudovali.

Žiaľ na Slovensku sme nikdy nemali skutočnú demokraciu, ale  nadvládu demokratúry  v spojení s partokraciou. Občania nášho štátu skutočne celé desaťročia pomáhali budovať a legalizovať tento obludný systém, ktorého následky v súčasnosti  dostávajú pocítiť v plnej sile.  Viac ako tridsať rokov neustále volia svojich zástupcov, ktorým dávajú moc nad štátom a aj vlastnými životmi, ale doteraz od nich nevyžadovali žiadnu zodpovednosť za ich konanie. Preto sa odrazu mnohí čudujú, že žijú vo vykradnutom štáte, ktorý ich slobodne  a demokraticky zvolení zástupcovia rozpredali za pár drobných mecenášom, ktorým oddane  a servilne slúžia. Čudujú sa, že nič nefunguje a ich „sluhovia národa – zástupcovia ľudu“ sa im drzo vyškierajú a pľujú do tvárí, nehanebne ich  ožobračujú, oberajú ich o základnú ľudskú dôstojnosť a drzo im zasahujú aj do tých najintímnejších oblastí života.

Pred pár dňami som si listovala v mojich starých článkoch a premýšľala som nad tým, ako je možné, že to o čom som pred rokmi písala ľudia nevideli a nevenovali tomu pozornosť. Pochopila som, že v skutočnosti to videli, ale kvôli falošnému pocitu blahobytu to nechceli vidieť. Áno, nechceli to vidieť to kvôli „blahobytu na úver“,  nablýskaným autám, farebným fasádam a upraveným záhradkám, či zahraničným dovolenkám. Ľahostajne a dobrovoľne za „kus žvance“, predávali nielen vlastnú budúcnosť, ale aj budúcnosť nasledujúcich generácií.

Aj dnes mnohí spochybňujú tých, ktorí hovoria o potrebe referenda a zmeny a aj keď ich chápem, že už neveria, že referendom sa bude dať niečo zmeniť, opak je pravdou.

Žijeme v spoločnosti, ktorá je v obrovskom mravnom úpadku a v štáte, ktorý je v stave klinickej smrti. A za toto všetko nemôžeme  viniť iba politikov. Moc do rúk im predsa dobrovoľne dávajú v každých voľbách občania. A spoločnosť a štát, to sme my všetci a všetci nesieme  zodpovednosť  za to, čo sa v súčasnosti deje.

Nie, toto referendum už dávno nie je o Ficovi, či Hegerovej vláde. Ale je len a len o nás samotných. O tom , či v nasledujúcom období Slovensko prežije ako štát a Slováci prežijú ako národ. Pretože veľkej časti ľudí kvôli mediálnemu balastu a politickému divadlu uniká to podstatné. A to, že sme sa nepoučili z vlastnej minulosti. A stačilo na to vymeniť iba dve generácie. Možno sa iba potrebujeme pozrieť  necelých sto rokov späť, keď v Európe získal moc Hitler a čo bolo plánom tzv. „Generalplánu Ost – Hlavného plánu pre Východ“. Aj keď sa v oficiálnych materiáloch Slovensko nespomínalo a to najmä kvôli vtedajšiemu spojenectvu Slovenského štátu s nacistickým Nemeckom, tak ten plán sa netýkal len Židov, Rómov, Rusínov a Čechov, ktorí tu vtedy žili, ale aj samotných Slovákov. História sa znova opakuje, aj keď iným spôsobom.

Preto považujem referendum za možno posledné slobodné vyjadrenie  sa občanov štátu, pred tvrdým nástupom totality a diktatúry, ktorá sa tu postupne zavádza a upevňuje pod rúškom spojenectva a kolektívnej, fanatickej nenávisti voči inému štátu a národu.

Žiaľ,  v tejto rozbitej a zničenej spoločnosti, kde sa ľudia boja jeden druhého, nedôverujú si, závidia si a otvorene sa nenávidia, mnohí  zatvárajú oči pred tým čo prichádza. Možno z ľahostajnosti, možno zo strachu, že prídu o svoje majetky a pocit blahobytu. Lenže často sa stáva, že ten, ktorý z ľahostajnosti, alebo zo strachu, že príde o to čo má, príde nakoniec úplne o všetko a nielen o majetok…

Článok bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk