čo život dal a vzal

Poobede som vybehla na pár chvíľ do záhrady.

Vietor strapatil konáre stromov  a aj moje vlasy. Pšenica a tráva sa vlnili a  kolísali v jeho rytme ako exotické tanečnice. Vzduchom sa linuli vône kvitnúcej šalvie a ruží, ktoré som zachránila po vlaňajších prívalových dažďoch a presadila som si ich do zeleninovej záhrady. Príchodom som vyrušila jarabicu, ktorá zbierala hmyz v riadkoch zemiakov.  Vystrašene vzlietla, aby sa ukryla v neďalekom pšeničnom poli. Mäkké lenivé ticho vyrušil krik vrabcov. Tak ako aj včera,  naháňali neodbytnú straku, ktorá zrejme ohrozovala ich mladé.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Ani neviem prečo som si v tej chvíli spomenula na Ježišove slová o nebeskom vtáctve a poľných ľaliách. Možno to bolo tými výjavmi, ktoré sú také nevšedno všedné, až na ne ľudia úplne zabúdajú a nevnímajú ich. A množstvo tejto krásy obdivujú najmä z televíznych obrazoviek a monitorov  počítačov, zabúdajúc,  koľko krásy sa ukrýva práve v ich okolí.

Mnohí ľudia  zabúdajú, čo  sú pravé poklady v ich živote, slúžia bohu Mamonovi a zabúdajú na to podstatné, na vlastnú dušu.

Dobrovoľne ju ničia kvôli prchavým okamihom falošného šťastia a uspokojeniu vlastných pudov. Pustošia a drancujú všetko, k čomu sa dostanú. Prírodu, ľudské životy, spoločnosť…

Možno im to dáva pocit moci a nadradenosti nad inými, ale v skutočnosti ničia samých seba.

Tak ako hovorí Ježiš vo svojej reči na vrchu, cit:

„Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; lebo buďto jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“

tak by sa ľudia mali rozhodnúť, čomu dajú v živote prednosť.

Skutočnému životu, ľudskosti, vlastnej duši, alebo instantnej podobe života v podobe najmodernejších technológii, ktoré človeku už dávno nepomáhajú, ale zotročujú ho….

Hľadaniu svetla a dobra vo vlastnom srdci, alebo chladu sebectva a mamonárstva, ktoré síce ukojí rôzne ľudské chtíče, ale neprinesie pokoj v duši…

Zmŕtvychvstaniu vlastnej duše, alebo duchovnej slepote a následnej smrti v podobe straty vlastného charakteru…

Čas zmŕtvychvstania duše prichádza práve v tejto dobe. V  dobe plnej mentálneho otroctva, ktoré zabíja v ľuďoch všetko to, čo robí človeka človekom. Ľudskosť, prirodzenú múdrosť, lásku…

Pretože ľudia práve kvôli mentálnemu otroctvu nedokážu vidieť  krásu,  ktorá ich obklopuje. Nevidia ľudí, ktorí ich majú úprimne radi.  Nedokážu precítiť lásku vo všetkých jej podobách. Nedokážu byť skutočnými ľuďmi…

Ktovie, ako ľudia využijú čas zmŕtvychvstania vlastných duší?