čo život dal a vzal

Frázy.
Počúvame ich niekoľkokrát denne. Začínajú byť vtieravé, nepríjemné a hlavne neprirodzené. Preto som sa nad niektorými zamyslela.
Dnes to bude krátke zamyslenie sa nad frázou: Všetci sme na jednej lodi…

Áno to sme.
Ale…
Kým my občania sme v podpalubí, muklíme koľko vládzeme, veslujeme poháňaní drábmi, udržiavame chod lode a robíme všetko preto, aby sa nepotopila, tak tí na hornej palube sa zabávajú ako odtrhnutí z reťaze. Žiaľ, tí na hornej palube ani len netušia ako sa riadi loď a čo všetko je potrebné, aby sa udržala na hladine a plávala podľa kurzu tak, aby sa nepotopila. Ale to ich nezaujíma. Pre nich je dôležité, že sú konečne na hornej palube a pri kormidle a môžu si to užívať. My z podpalubia sme pre nich len otroci, ktorých je potrebné držať nakrátko príkazmi a zákazmi. A je to len pre naše dobro a hlavne, aby nás ani nenapadlo výjsť hore na palubu a nadýchnuť sa z plných pľúc čerstvého vzduchu a slobody.
Áno, sme na jednej lodi. Lenže tí na hornej palube zabudli na niečo dôležité. Keď sa loď potopí, potopíme sa s ňou všetci.