čo život dal a vzal

Chcete mať rýchlo hotovú kávu? Stačí nasypať lyžičku instantnej kávy do šálky, zaliať vriacou vodou, doplniť mliekom a cukrom a môžete piť. Nepotrebujete k tomu mlieť kávu, alebo čakať kým ju urobí kávovar.
Ste hladní? Stačí vysypať do hrnčeka polievku v prášku alebo tie podivné cestoviny, zaliať to vriacou vodou, chvíľku počkať a môžete jesť. Takisto môžete za pár minút uvariť takú tú „sáčkovú“ polievku. Určite si mnohí hneď spomeniete na francúzsku. Nemusíte pripravovať suroviny, čistiť zeleninu a stráviť čas v kuchyni. Je to rýchle, lacné a šetrí to čas.
Čas… O ktorom hovoríme, že plynie akosi prirýchlo. Čas, ktorý nám chýba a ktorý sa často snažíme ako sa hovorí „dobehnúť“. Často hovoríme o tom, že nič nestíhame a dni plynú a rozpúšťajú sa v čase ako granulky kávy, čaju, alebo granka. Postupne sa prispôsobujeme, síce občas pofrfleme, ale nepremýšľame o tom, prečo to tak je. Nie je čas na premýšľanie…
Prečo?
Pretože sa musíme nejakým spôsobom uživiť a pracovať. Potrebujeme k životu množstvo vecí, ktoré nám majú pomôcť uľahčiť prácu a ušetriť čas, lenže tie musíme za niečo kúpiť a tak zasa len pracujeme. Chceme bývať a jesť, potrebujeme sa obliecť, tak pracujeme. Robíme nadčasy, pár hodín navyše, aby sme si prilepšili a kúpili to, čo potrebujeme, ale aj to čo nepotrebujeme, ak nechceme, aby sme vyzerali ako chudáci. Prídeme z práce domov, častokrát veľmi unavení, ale aj tam na nás čakajú povinnosti, ak sa nechceme brodiť v neporiadku a chodiť v špinavom oblečení. A vtedy si urobíme instantnú kávu a keď nestíhame variť, tak to istí instantné jedlo. Unavení si sadneme k televízoru, alebo k počítaču a odtiaľ sa na nás valia instantné správy a informácie, ktoré sú namiešané tak, aby sme nestrácali vzácny čas premýšľaním. A tak pozeráme a počúvame ako sa máme fantasticky a nemali by sme vymýšľať sprostosti a veriť tým, ktorí nás o tom presviedčajú. Veď predsa sú tu kvôli nám, pre naše dobro a aj to, čo robia je len pre naše dobro. Netreba premýšľať a zamýšľať sa, jednoducho stačí veriť, alebo lepšie povedané musíme veriť. Veriť médiám, politikom, pretože to čo je napísané, alebo „povedia pán“, je vždy pravda…
Lenže… Postupne prichádzame na to, že sa nemáme až tak dobre, ako nám nahovárajú. A to, o čom tvrdia, že je pravda, je všetko možné, len nie pravda. Odrazu zisťujeme, že tie instantné informácie, ktoré nám servírujú a ktoré by nás mali presvedčiť o ich pravde, sú síce umne namiešané a presvedčivo podávané, pre mnohých sú však umelé a nestráviteľné. Zisťujeme, že ten instantný svet, ktorý sa snažia vytvoriť, vraj pre naše dobro a bezpečnosť, je v skutočnosti obludný totalitný systém, v ktorom sa z človeka postupne stáva biorobot, ktorý vyzerá ako človek, má biologické potreby, ale správa sa ako naprogramovaný stroj bez citov, bez vlastného názoru bez duše. Ochotný bez premýšľania plniť rozkazy a príkazy.
Áno, mnohí zisťujeme, že nechceme žiť v takom instantnom svete. Chceme žiť úplne normálne, ako cítiace bytosti, ktoré majú dušu a právo na vlastný názor a ktoré túžia nielen po vedomostiach, ale najmä po múdrosti.
Viete si predstaviť normálny svet?
Svet, v ktorom by čas neplynul tak rýchlo, ako rýchlo plynie v tomto instantnom svete?
Ja áno.
A preto sa snažím vlastný čas, ktorý mám „spomaliť“. Možno to vyznie zvláštne, ale spomaľujem vlastný čas premýšľaním, aby som pochopila, čo je pre mňa podstatné. A tým je život samotný. Nie dĺžka života, ale to, ako svoj život prežijem a čo po mne ostane v spomienkach a myšlienkach tých, ktorí tu budú dlhšie ako ja. Už dávno som pochopila, že informácie a vedomosti sú zbytočné, ak ich neviem a nedokážem využiť a použiť nie pre vlastný prospech, ale pre dobro ostatných. V tom je zmysel skutočného života. Možno je pre mnohých jednoduchšie žiť v tom instantnom, kde môžu žiť len pre seba a pre vlastné potreby. Možno…
A čo vy? V akom svete chcete žiť?