čo život dal a vzal

Dnes, keď som kráčala hore strmým kopcom na Zborovský hrad, obdivovala som nádherné, starodávne duby, ktoré lemovali kraj lesa na hradnom kopci, ale aj zopár veľkých dubov samotárov, stojacich opodiaľ, ktoré spolu s tými na okraji lesa vytvárali zaujímavý podivný kruh. Keď som bola asi v polovici kopca,na chvíľku som zastavila a obrátila som sa a pozorovala krajinu oproti. Osvetľovalo ju ostré poobedňajšie slnko.
Sú chvíle v živote človeka, keď sa môže slobodne nadýchnuť a aj toto bola jedna z nich. Prítomnosť stromov, ktoré si vďaka svojim koreňom pamätajú to, na čo sme my ľudia zabudli a nádherná krajina okolo ma znova primäli premýšľať nad tým, na čom skutočne záleží.
Konáre krásnych, prastarých dubov mi pripomínali zdvihnuté ruky, ponúkajúce srdce a dušu na dlaniach. To srdce, ktoré z nás robí cítiace bytosti a Slovanskú dušu, ktorej sú duby symbolom. Dávali odpovede na to, na čom skutočne záleží. Sme to my, obyčajní ľudia, ktorí sa nehanbíme za to, že dokážeme byť ľuďmi. Je to jednoduchá, obyčajná láska človeka k človeku, ktorá sa dá vyjadriť úsmevom, šťastím v očiach, objatím, ale aj bozkom. Je to naša krajina, domovina, ktorú sme povinní chrániť a brániť. Sú to naši predkovia, bez ktorých by sme tu neboli. Sú to naše deti, vďaka ktorým budeme žiť v nich. Je to náš národ a my sme povinní chrániť a zachovať jeho dušu.
Cesta na hrad pokračovala v hustom lese. Tesne pri nej som zbadala dva zvláštne duby, neboli až také staré, ako tie na okraji lesa. Stáli tesne vedľa seba a ich koruny sa o seba opierali tak, ako keby sa objímali. V skutočnosti záleží práve na tom, aby sme aj my ľudia dokázali byť takými silnými, aby sme sa dokázali stáť jeden pri druhom. Mať v sebe toľko vnútornej sily a dovoliť tomu druhému oprieť sa o nás. Mať v sebe toľko lásky, aby sme dokázali objať toho, ktorý to potrebuje. Nehanbiť sa vystrieť ruky ako tie stromy a ponúknuť srdce, lásku a ľudskosť v otvorených dlaniach.
Keď pochopíme to, na čom skutočne záleží, pochopíme aj význam nášho života a to kým sme. Vtedy môžeme aj osamelo stáť, ako tie duby, ktoré chránili krajinu, ale aj tak nebudeme sami a budeme spolu ostatnými tvoriť kruh života, rodu, národa…