čo život dal a vzal

Dnes som si po dlhej dobe zapla televízor a chvíľu som pozerala ranné rozprávky pre malé deti.
Pozerala som a nechápala… Akési zubaté lamy robili na farme neplechu s ovečkou. Farmár bol v úlohe úplného neschopáka a ostatné zvieratá si s nimi nevedeli poradiť. To, čo som videla bolo plné zlomyseľností a hlúpeho správania sa, ktoré boli považované za vtipné. Netuším ako sa rozprávka skončila, prepla som to na iný detský kanál, kde bola podobná rozprávka a ten pre trošku väčšie deti, vysielal akýsi príbeh o postavičkách, ktoré sa správali prihlúplo afektovane, ako keby to paródia na správanie sa novodobých celebrít. No nebola to paródia. Na ten pre najmenších som už ani neprepla, odkedy som tam asi pred pol rokom videla rôznofarebné zvieratká, ktoré sa podivne vznášali v scénkach bez deja. Pripadalo mi to všetko zvláštne a slaboduché.
Nuž týmto sú intelektuálne kŕmené deti, naša budúcnosť. A niet sa čo čudovať. Veď aj pre dospelých televízie vysielajú rôzne „perly ducha“, ktoré dokážu dokonale otupiť zmysly, meniť pohľad na hodnoty. Veď zabíjanie a vraždenie ako na bežiacom páse je také normálne. Pri scénach, kde lietajú kusy tiel, alebo sa ľudia vraždia ako diví, sa mnohí dobre zabávajú. Tak ako aj na rôznych vraždiacich príšerách, či zombíkoch. A čím väčší grázel ich vedie, tým je väčší hrdina. To, že niekto pácha ohavnosti a zlo je považované za zábavu. O nič lepšie to nie je ani v rôznych seriáloch pre ženy, ktoré stále dookola sledujú dej plný falošných citov, intríg a povrchného šťastia a zabúdajú, že život a láska sú o niečom úplne inom.
Prepla som na dokumentárny tv kanál, ktorý rada pozerám. Bol tam dokument o vzostupe diktátorských režimov vo svete pred druhou svetovou vojnou. Chvíľu som pozerala a mala som pocit, že toto všetko sa deje aj teraz.
Fanatizmus a nenávisť, ktoré šíria politickí vodcovia, sa stala aj v tejto dobe niečím úplne normálnym a ľudia, ktorí sú otupení tým čo dennodenne vidia v médiách, to všetko berú ako normálny spôsob života.
Tento rok uplynulo 75 rokov od ukončenia najničivejšej svetovej vojny, ktorá sa začala práve 1. septembra 1939. A tej vojne predchádzala tiež zvláštna, chorá doba, keď vznikali totalitné systémy, založené na rasovej neznášanlivosti, na potláčaní ľudských práv a názorov. Nenávisť a násilie páchané na ľuďoch, ktorí nesúhlasili s vládnou mocou, bolo podporované a oceňované samotnými vodcami a ich prisluhovačmi. Aj teraz sa ľudia delia na rôzne tábory a bez premýšľania útočia na iných, zatiaľ síce len nenávistnými urážkami, ale stačí nepatrná iskra a môžeme sa aj my ocitnúť v inferne násilia, vraždenia, neprávostí a perzekúcií obyvateľstva vládnou mocou.
Preto často premýšľam, ako rýchlo ľudia zabúdajú na dobro a to pekné, čo ich obklopuje. Na malé drobnosti, ktoré tvoria obyčajné ľudské šťastie.
Je naozaj také jednoduché zabudnúť na lásku, ľudskosť, na všetko to, čo z nás robí cítiace bytosti?
Naozaj chceme žiť vo svete egoizmu a nenávisti a poslušne plniť mocenské príkazy tých, ktorí na nás bezočivo parazitujú, žijú z nás a tvária sa, že to všetko robia len pre naše dobro?
Chceme, aby páchanie násilia a vraždenie nevinných ľudí bolo považované za niečo normálne a samozrejmé?
Chceme žiť v chorej dobe, ktorá v nás zabíja všetko to dobré a robí z ľudí bezcitné stvorenia?
Možno sú ľudia, ktorým takýto svet vyhovuje, ale my ostatní, by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako ho zmeniť.
Áno táto doba je veľmi chorá, plná zla, a preto je potrebné začať ju liečiť a to tým, že začneme liečiť najskôr samých seba. Možností je veľa, ale je potrebné začať od seba a hlavne nevzdávať sa, aj keď mnohí vieme, že doba liečenia môže trvať veľmi dlho.
A nesmieme zabúdať, že na každú chorobu je liek a ten, aby sme dokázali vyliečiť túto dobu a zmeniť spoločnosť je v každom z nás. A je len na nás samotných ako sa rozhodneme žiť a konať a čomu dáme prednosť.