čo život dal a vzal

Sadla som si na terasu so šálkou poobedňajšej kávy a premýšľam o ľuďoch, ktorých mám rada. Možno je to tým, že som nedávno prežila zaujímavý deň a stretla som sa s mnohými ľuďmi, ktorí sú mi nielen názorovo blízki, ale mám medzi nimi aj osobných priateľov. S jedným z nich som strávila cestou na stretnutie pár hodín v aute, ktoré považujem za veľmi vzácne prežité chvíle…
A znova premýšľam o myšlienke, ktorá hovorí o tom, že keď chceme zmeniť svet, musíme najskôr zmeniť seba, alebo by sme mali začať od seba… Áno, keď chceme zmeniť svet, mali by sme začať od seba. A mali by sme začať tým, že si začneme všímať ľudí okolo seba, začneme ich počúvať, rozprávať sa s nimi, zdieľať s nimi ich myšlienky, názory, súhlasiť aj nesúhlasiť s nimi, správať sa k nim s úctou a láskou, byť im nablízku, keď potrebujú podržať, povzbudiť v rôznych životných situáciách, smiať sa s nimi, ale aj smútiť, či plakať…Dokážeme tak zmeniť nielen svoj svet, alebo svet toho druhého, ale aj svet okolo seba. Dokážeme tak nájsť kamarátov a priateľov, s ktorými si máme vždy čo povedať.
Jedným z takých ľudí, je aj môj, dovolím si napísať priateľ, spisovateľ Miro Majerník, ktorého niektorí poznajú z tohto nášho blogu, ale aj vďaka jeho knihám. Tiež som ho spoznala takýmto spôsobom a netušila som, že žije v neďalekom mestečku. Spoznali sme sa vďaka podobným názorom, láske ku knihám a písaniu. Vymenili sme si pár mailov a Miro mi venoval svoju vtedy novú knihu, ktorú mi kuriér priniesol do práce a dievčatá boli prekvapené, že sa vôbec poznám s človekom, ktorý píše a žije neďaleko. Po nejakom čase sme mali možnosť stretnúť sa osobne, pretože sme sa mali zúčastniť rovnakého stretnutia. Dohodli sme sa, že keď to má po ceste, tak pocestujem s ním a vyzdvihne ma cestou na stretnutie. Keďže to bolo „rande naslepo“, netušila som čo mám čakať..
Ovešaná taškou s počítačom a kabelkou, som ho počkala na zástavke autobusu a keď prišlo auto, sedel v ňom sympatický pán s chlapčenským, šibalským úsmevom, ktorý ma privítal srdečným, pevným stiskom ruky. Aj podanie ruky dokáže povedať o človeku veľmi veľa… Také to chabé podanie ruky v štýle studenej mŕtvej ryby, dokáže človeka odradiť. Netrvalo dlho a rozprávali sme, ako keby sme sa poznali odjakživa. Keď mi neskôr povedal ako si ma predstavoval, obaja sme sa na tom zabávali, pretože si myslel, že som „vychrtlá intelektuálka s krátkymi vlasmi a okuliarmi“ a do auta mu nasadla strapatá divožienka v sukni, vraj taká akurát na vystískanie. Schuti som sa zasmiala na jeho originálnom komplimente, ktorý mi pripomenul komplimenty môjho potomka a vtedy sa stal malý zázrak a obaja sme našli v tom druhom priateľa. Podporujeme sa v písaní, občas mu opravujem poviedky a občas sa aj pochytíme, keď sa v niečom nezhodneme, alebo nepochopíme. Prvá poviedka, ktorú som mu opravovala mala názov „Stratený v nedeľu“. Je to príbeh malého chlapca, ktorý sa vyberie na výlet na starom bicykli, aj keď na ňom ešte veľmi nevie jazdiť. Keď som sa do nej začítala, mala som pocit, že vidím dvor s veľkou hruškou, o ktorú je opretý starý bicykel. A spolu s malým chlapcom som prežívala jeho pocity a túžbu po dobrodružstve. Ale aj jeho strach, ktorý prežíval, keď sa stratil a nevedel sa vrátiť domov.
Áno, Miro má veľký dar. Dokáže popísať krásu okamihu, znova sa stať malým chlapcom, prežívajúcim bezstarostné detstvo. Vie zaujímavo písať o histórii rodného mestečka, ale aj pútavé dobrodružné príbehy. Píše pre radosť sebe a najmä pre radosť iným. Je to jeden z mnohých „ne-obyčajných“ ľudí, ktorí žijú vedľa nás nenápadným životom, ale dokážu priniesť mnohým ľuďom radosť.
Viete koľko takých ľudí, žije vo vašom okolí? Poznáte ich?
Často nepoznáme ani ľudí v najbližšom okolí a možno ani samých seba. Nezaujímame sa o nich, nepoznáme ich názory. A ktovie, či niekto, koho články čítate niekde na blogu, alebo dokonca ste čítali od neho knihu, nebýva niekde blízko vás.
Možno stačí otvoriť oči a srdce a začať si všímať viac ľudí okolo seba. A zistíme, že svet okolo nás je plný skvelých a zaujímavých ľudí.
A ktovie, možno tým, že si začneme viac všímať ľudí okolo seba a počúvať ich, zmeníme svet, ktorý sa pomaly, ale isto prepadáva do chladu egoizmu a neosobných, umelých vzťahov, na svet plný obyčajnej ľudskosti a láskavosti.