čo život dal a vzal

V posledných dňoch v médiách, ale aj tu na blogu, začala znova ožívať téma interrupcií. A obhajcovia UPT znova používajú známu frázu o tom, že žena má právo rozhodovať o svojom tele.
Ak je akurát právo rozhodovať o svojom tele, výdobytkom novodobej emancipácie žien, tak sa podľa môjho názoru, stala niekde veľmi vážna chyba a dosiahnutá rovnoprávnosť žien, je v skutočnosti len mýtus.
Viem, že táto téma je veľmi obsiahla a nie je možné ju spracovať v jednom článku, ale dnes sa chcem zamerať najmä na tému o rozhodovaní žien o vlastnom tele.
Áno, ženy veľmi radi zdôrazňujú svoju nezávislosť tým, že môžu rozhodovať o svojom tele, dokonca aj v otázkach interrupcií.
„Je to moje telo, a môžem si s ním robiť, čo chcem, nikto ma už nevlastní, tak nemá právo o mne rozhodovať.“ Toto si myslí veľmi veľa žien, ale aká je skutočnosť?
V posledných rokoch sa čoraz viac pestuje kult tela. Ženy podliehajú rôznym módnym diktátom a vôbec si neuvedomujú, že to nemá nič spoločné s ich slobodou a nezávislosťou.
Je úplne normálne, keď žena chce dobre vyzerať, dokonca mladšie, pekne sa obliekať a páčiť sa mužom. Ale v súčasnej snahe o rozhodovaní o vlastnom tele to dospelo až tak ďaleko, že mnohé ženy používajú nadmerné množstva kozmetiky. V snahe o dokonalé telo, držia drastické diéty, ktoré často končia psychickými problémami a následnou liečbou. Oberajú sa o prirodzenú krásu využívaním plastickej chirurgie a umelými vylepšenia tela. Niektoré dokonca kvôli vlastnému telu odmietajú mať deti.
V médiách často vidíme na fotkách polonahé ženy v strednom veku, ktoré sa pýšia svojimi postavami, alebo hviezdičky šoubiznisu, ktoré s dokonalou figúrou pózujú pár týždňov po pôrode, čo v skutočnosti skresľuje a manipuluje predstavy žien o kráse.
Iné ženy, sa zasa nehanbia za postavy plnších rozmerov a vznikol dokonca kult „plus size modeliek“, v ktorých sa vidia ženy s normálnou, alebo trošku väčšou konfekčnou veľkosťou, ktorých je viac ako ultra štíhlych vyhladovaných modeliek, ktoré udávajú módny trend. Na druhej strane však pribúda množstvo obéznych žien, ktoré sa dokážu pýšiť svojimi veľkými rozmermi, ktoré v skutočnosti ohrozujú ich zdravie, aj v plavkách. Aj takto vyzerá rozhodovanie o vlastnom tele. Na jednej strane chorobná štíhlosť a na druhej chorobná obezita. Takto by rozhodovanie o vlastnom tele nemalo vyzerať. Tak, ako by sa za rozhodovanie o vlastnom tele nemala skrývať nezodpovednosť a bezcitné zabíjanie nenarodených detí.
Ak chcú ženy byť naozaj „rovnoprávne a nezávislé“, tak by ich v prvom rade mal zaujímať ich vlastný intelekt a nie iba zovňajšok. Pretože, ak by venovali viac času svojim myšlienkovým schopnostiam, tak by pochopili, že to, ako sa správajú je v skutočnosti výsledok ich vlastného podriadenia sa nielen mužskému svetu, ale aj tvrdému „biznisu s krásou“. Oveľa nebezpečnejšou manipuláciou žien podľa môjho názoru je, že pod zásterkou rovnoprávnosti, ženy, nositeľky života majú prevziať zodpovednosť za zabíjanie tých najbezbrannejších, ktorí sa nemôžu brániť, a to vlastných detí. Majú dobrovoľne prevziať dobrovoľne zodpovednosť za niečo, čo sa prieči etickým princípom ako je úcta k životu a v podstate je vo veľkom rozpore s podstatou ženskosti.
Najnebezpečnejšie na tomto všetkom je, že práve manipuláciou so ženskou rovnoprávnosťou, sa má ospravedlniť zabíjanie, keďže vraždenie je v spoločnosti stále považované za niečo neakceptovateľné a za trestný čin. A na to má poslúžiť téma interupcíí a považovanie nenarodeného človeka za majetok matky.
Takže v podstate rozhodovanie o vlastnom tele v takomto prípade, je rozhodovanie o bytí a nebytí človeka…