čo život dal a vzal

Tridsať rokov stále dookola počúvame, aký bol minulý režim zaostalý, totalitný, neľudský, ako bránil ľuďom cestovať, opustiť republiku a ako ich prenasledoval.
Tridsať rokov stále dookola počúvame, že za našu súčasnú politickú aj ekonomickú situáciu môže bývalý komunistický režim, ktorý tak zle hospodáril, že roky bolo čo predávať, privatizovať, rozdávať.
Tridsať rokov stále dookola počúvame, aké šťastie nás postretlo, keď sloboda a demokracia zvíťazili nad lžou a nenávisťou a hlavne nad komunistickým totalitným režimom. Preto sa každoročne robia oslavy tohto víťazstva.
Tridsať rokov…
Je to dosť dlhá doba. Nielen v ľudskom živote, ale aj v histórii štátu. Dosť dlhá doba na nápravu chýb, ale aj na zveľadenie majetku štátu, spoločnosti.
Pri veľkolepých oslavách 30. výročia Zamatovej revolúcie som sa zamyslela nad tým, ako by bol vyzeral náš štát, keby nenávidení komunisti v roku 1975, po tridsiatich rokoch po skončení Druhej svetovej vojny, ešte stále fňukali a hľadali výhovorky, ako sa nič nedá robiť, lebo za to v akom stave je štát sú zodpovední nacisti a fašisti. Bolo by zaujímavé prejsť si archívy a nájsť informácie o tom, čo sa v roku 1975 vybudovalo v prospech celej spoločnosti, štátu a jeho občanov a porovnalo sa to s rokom 2019.
V čase nenávidenej komunistickej totality sa tiež oslavovalo. Oslavoval sa 1. máj Sviatok práce, pretože práca dávala ľuďom sociálne istoty a budúcnosť. Oslavoval sa 9.máj Sviatok oslobodenia a 28. október, deň vzniku samostatného Československa.
Skutočný význam týchto sviatkov pochopili mnohí ľudia až teraz, keď práca nie je samozrejmosťou a nehanebne sa prekrúcajú dejiny oslobodenia Európy od nacistického a fašistického besnenia.
Nepamätám si veľkolepé oslavy 7. novembra a ani 25. februára, tak ako sa to deje teraz, 17. novembra.
Ale je vôbec čo oslavovať?
Oslavovať víťazstvo demokracie, za ktorú sa skrýva kapitalizmus, bezbrehé vykorisťovanie a konzum, dokážu len tí, ktorým tento systém a režim vyhovuje a žijú z neho. Oslavovať môžu len tí, ktorí vďaka tomuto režimu nemusia niesť zodpovednosť za vlastné konanie a činy. Tí, ktorí namiesto zodpovednej a poctivej práce len hľadajú výhovorky a spôsoby, ako zabezpečiť seba na úkor iných.
Tí, ktorých tento režim vyčlenil na okraj spoločnosti, ako sú sociálne vylúčené spoločenstvá, nezamestnaní, chudoba, pracujúca chudoba ale aj ľudia bez sociálnych istôt, budúcnosti, nemajú dôvody na oslavy.
Oslavovať niečo, čo prinieslo mnohým občanom len chudobu a neistotu a obralo ich o ľudskú dôstojnosť je scestné a pokrytecké, práve tou dehonestáciou systému, ktorý im dôstojnosť a budúcnosť dával.
Žiaľ nikto z tých, ktorí nemajú dôvod na oslavy nemôže čakať zlepšenie politickej a ekonomickej situácie od ľudí, ktorí sa ani netaja tým, že im ide len o moc v štáte a vlastný blahobyt, a nie o jeho občanov.
A ktovie, ako dlho sa ešte budú tí, ktorí chcú vládnuť vyhovárať na komunistickú totalitu, odmietať zodpovednosť a ako budú vyzerať oslavy víťazstva demokracie o pár rokov…