čo život dal a vzal

Stromy sú ako my, ľudia.
Niektoré rastú osamote a svojou zvláštnou osamelosťou vytvárajú jedinečný charakter krajiny.
Iné rastú v skupinách a tvoria malé i veľké spoločenstvá. Dopĺňajú sa, opierajú sa jeden o druhého.
Pred pár rokmi, som videla na jednej lúke veľký buk. Dookola bol hustý lesa a len tento jeden strom rástol sám samučičký na veľkom priestranstve. Pod ním v jeho tieni, vyrastalo množstvo malých krehkých semenáčikov. Opatrne som prešla ku kmeňu stromu, aby som ich nepošliapala a sadla som podeň. Šum jeho lístia vynikal v speve hory okolo. Miešal sa so zvukmi hmyzu a spevom vtáčieho drobizgu.
O čom spievajú stromy?
Ten osamelý buk možno spieval o svojej samote, ale aj o novej nádeji ukrytej v malinkých stromčekoch pod ním.
Stromy v lese mi pripomínajú smutných milencov. Sú blízko seba, dotýkajú sa svojimi konármi, pohladia sa, ale nikdy nebudú spolu. Spievajú smutné piesne plné túžby o nenaplnenej láske
a o tom, že nikdy nesplynú v jedno telo, v jednu dušu.
Iné spievajú piesne plné nádeje. Sú to piesne o hlbokých koreňoch, ktoré dokážu zachrániť život lesa, ale aj o tom, že sila hory spočíva v každom jednom strome spoločenstva. A je úplne jedno, či sú to staré mohutné stromy, alebo mladé nesmelé stromčeky, ktoré rastú v ich blízkosti. Je úplne jedno, či sú krásne rovné, alebo pokrivené rokmi a nápormi vetra. Dopĺňajú sa, potrebujú jeden druhého.
O čom spievajú stromy?
O tom istom ako ľudia. O láske, túžbe, nádeji…
Spievajú o vzácnosti života a nekonečnosti času. ..
Ale ľudia im nechcú rozumieť, aj keď by sa od nich mohli učiť. A pritom stačí tak málo. Len otvoriť vlastné srdce a ono nám dokáže preložiť slová piesní ukryté v tichom šelestení listov, ale aj v mohutnom chorále hory.
Počúvajme ich, kým máme čas a učme sa načúvať vlastnému srdcu, potom budeme vedieť aj to, o čom spievajú stromy…