čo život dal a vzal

Cintoríny sú zvláštne miesta.
Sú plné ticha a spomienok. Vypovedaných aj mĺkvych myšlienok.
Posledných pár dní sú plné tých, ktorí spomínajú pri hroboch na tých, ktorí tu už nie sú.
Ľudia nosia kytice, honosné, aj skromné. Zapaľujú sviečky, mnohí sa modlia, iní len ticho postoja a nechajú plynúť myšlienky.
Spomínajú na spoločné chvíle. Na to, aký býval svet a život s tými, s ktorými sa museli navždy rozlúčiť.
Cintorín, kde odpočívajú moji najbližší, je zvláštne miesto. Je na kopci a je z neho nádherný výhľad na hory, na dedinky aj blízke mestečko.
Vždy tam stretnem ľudí, ktorých si pamätám z detstva a návšteva toho miesta mi detstvo pripomenie. Aj tým, že sú tam už pochovaní aj moji rovesníci a kamaráti z detstva. Choroby a nešťastné udalosti si dokážu zobrať aj životy mladých ľudí, ktorí ich mali pred sebou.
Keď som stála pred hrobom kamaráta a spolužiaka, spomenula som si, ako ma vyťahoval zo žihľavy, do ktorej som spadla, keď sme hojdali na kolese zavesenom na starej vŕbe. Bol popŕhlený možno viac ako ja a spolu sme aj plakali od bolesti a umývali sa v potoku. Bolo leto, prázdniny a mali sme len kraťasy a tielka. Pľuzgiere od žihľavy sa rýchlo zahojili a o pár dní sme už robili inú neplechu…
Podobných spomienok má každý z nás určite veľa. Dokážu vyvolať na tvári malý úsmev a pohladiť srdce aj keď človek cíti bolesť a smútok a uvedomuje si, že už nikdy toho človeka nestretne tu na tomto svete.
A práve takéto spomienky, dokážu ukázať vzácnosť času a zmysel života.
Vzácnosť času, ktorý berieme ako samozrejmosť a nerozumne ním plytvame a strácame každou sekundou.
Zmysel života, ktorý často zbytočne hľadáme tam, kde nie je a neraz ho máme priamo pred sebou, ale pre vlastnú zaslepenosť a hlúposť, ho nedokážeme nájsť.
Majú väčšiu hodnotu, ako umelá kvetinová výzdoba a falošný pátos. Pretože v spomienkach, v myšlienkach, všetci tí, ktorí tu už nie sú, žijú ďalej.
Žijú v našich srdciach a stávajú sa nesmrteľnými…
Cintoríny sú zvláštne miesta…
Sú plné ticha a spomienok, nielen na tých, čo nás opustili, ale najmä na naše vlastné životy…