čo život dal a vzal

Aj keď zajtra uplynie 74 rokov od skončenia Druhej svetovej vojny v Európe, mier a sloboda nie sú na našom kontinente samozrejmosťou.
História nášho kontinentu je spojená s neustálymi bojmi o moc a vojnami o nadvládu nad územiami.
Posledných 2500 rokov histórie je svedectvom toho, na čom je postavená tzv. „vyspelosť a kultúra“ Starého kontinentu, ako Európu mnohí nazývajú.
Grécko-perzské vojny, Pelóponézske vojny, či Púnske vojny z obdobia pred naším letopočtom, si mnohí pamätajú z hodín dejepisu. Takisto aj ozbrojené vytváranie Rímskej ríše v časoch cisárstva v prvých storočiach Nového letopočtu po Kristovi.
Koniec Staroveku a začiatok Stredoveku je tiež poznačenými mnohými vojnovými konfliktami, ktoré mali za následok rozdelenie Rímskej ríše, ale aj samotný zánik Západorímskej ríše, po jej dobytí Vizigótmi a Vandalmi. Európa si pamätá vládu Longobardov, Frankov a ich vzájomných bojov. Ale aj vládu Karola Veľkého, ktorý vytvoril prvú veľkú ríšu na území Európy, po bojoch so Sasmi, Longobardmi, ale aj Slovanskými kmeňmi. Aj táto ríša sa rozpadla kvôli chamtivosti a túžbe po moci jeho následníkov.
Nie, nechcem tu písať o všetkých vojnách, ktoré Európa zažila počas posledných 2000 rokov. V skutočnosti na to nie je priestor, ale Európania by mali poznať svoju minulosť. A tá je veľmi temná. Či už je to doba Staroveku, Stredoveku, Novoveku, ale aj nedávna história a súčasnosť.
Križiacke vojny, Storočná vojna, Husitské vojny, aj na našom území, Tridsaťročná náboženská vojna, alebo aj Napoleonské vojny, či iné mnohé vojny a povstania boli zavŕšené v minulom storočí dvoma najväčšími vojnami, ktoré postihli nielen náš kontinent , ale celý svet.
Európska civilizácia a zvlášť Západoeurópska , považuje samú seba za vyspelú a kultúrnu. Ale môžeme považovať za vyspelosť stáročia ničenia, drancovania, zabíjania, vraždenia a utrpenia?
Môžeme považovať za kultúrnu vyspelosť náboženské boje, Dobu temna, alebo kolonializmus a otrokárstvo?
Ako je možné, že predstavitelia tejto „vyspelej“ Západnej kultúry a civilizácie, pýšiacej sa „históriou a hodnotami“, znova bažia po vojnovom konflikte?
Znovu tak, ako v minulosti, tieto svoje „hodnoty“ vnucujú iným štátom a kultúram, nielen ekonomickou nadvládou, ale aj vojenskou cestou.
Aj keď si myslíme, že žijeme v mieri, opak je pravdou. Obdobie, v ktorom teraz žijeme, je len zdaním mieru, pretože aj nás štát sa členstvom v NATO zapája do vojnových konfliktov po svete.
Mier a sloboda nie sú samozrejmosťou a ľudstvo malo veľmi dlhú dobu na to, aby sa dokázalo poučiť zo svojich chýb a začalo pracovať na svojej skutočne vyspelosti.
Vyzerá to tak, že sa nepoučilo. Čo je však najsmutnejšie, že za vlastnú vyspelosť považuje vývoj a vlastníctvo zbraní, ktoré dokážu zničiť nielen samotné ľudstvo , ale aj celú planétu.
Vojna, to nie počítačová hra, či film, alebo seriál. To je krutá realita, plná utrpenia a smrti. Tá posledná môže skončiť tak, že nebude mať ani víťazov, ani porazených a nebude nebude mať kto písať históriu.
Preto si musíme uvedomiť, kým je čas, že „mier a sloboda“ nie sú samozrejmosťou.

Zdroje:
Vlastná knižnica.