čo život dal a vzal

Tak sa volá svetoznáma kniha Kena Folletta.
Je to pútavo napísaný príbeh zo stredovekého Anglicka dvanásteho storočia, o stavaní prvej veľkej gotickej katedrály.
V čase deja románu, sa začala stavať iná, skutočná katedrála Notre-Dame v Paríži.
Hovorí sa, že kresťanské chrámy boli často stavané na miestach, ktoré boli posvätnými miestami predkresťanských kultúr, ktoré doteraz nazývame „pohanskými kultúrami“.
Gotické katedrály fascinujú nielen veriacich kresťanov celé stáročia svojou dokonalou stavbou a snahou priblížiť sa k Bohu, ale aj tým, že sa svojou veľkoleposťou snažili ukázať veľkosť kresťanského Boha.
Ale dá sa zmerať veľkosť a dokonalosť Boha?
Dá sa Boh zatvoriť do nádhernej kamennej stavby?
Čo sú v skutočnosti tie naozajstné „Piliere Zeme“?
Vždy som obdivovala neobyčajnú zručnosť kamenárov a staviteľov takýchto stavieb a premýšľala som, aká zvláštna sila ich viedla pri stavbe týchto, pre našu súčasnú kultúru, možno nepochopiteľných katedrál.
Možno to bola sila skutočných „Pilierov Zeme“. Tých pilierov, ktoré naša kultúra už nedokáže vnímať, pretože ich existenciu násilne potláča.
Duchovné „Piliere Zeme“, to nie sú len miesta späté s kresťanským náboženstvom a stavbami katedrál a kostolov, ale sú to miesta, ktoré považujeme dnes za atrakcie. Môžem len spomenúť napr. Stonehenge v Južnom Anglicku alebo magické Machu Picchu v Peru.
Tento týždeň som videla ohnivé inferno skazy katedrály Notre-Dame v Paríži.
Padajúca veža, prepadávajúca sa v ohnivom pekle plameňov, mi v jednom okamihu pripomínala skazu našej kultúry a spoločnosti. Spoločnosti, ktorá vedome zavrhla krásu a čistotu duchovného sveta. Nie, nemyslím tým kresťanského sveta, ale toho, ktorý nám celé veky ponúka návod na to, aby sme sa stali skutočnými ľuďmi, túžiacimi po múdrosti a poznaní.
Často sa vysmievame z kultúr a národov, ktoré možno žijú v materiálnej biede, ale v duchovnej čistote a v spätosti s prírodou a samotnou Zemou.
Zabúdame na to, že Zem žije vlastným životom. Žila ho aj pred érou ľudí a bude ho žiť aj po našom vyhubení.
Niekedy mám pocit, že Zem je už unavená neustálym plienením a drancovaním ľudí a napriek tomu, že máme možnosť vidieť jej skutočnú silu a aj silu živlov, správame sa ku nej ako morálni a kultúrni barbari.
Nevážime si ju, vysmievame sa zo skutočného duchovna a pohŕdame darmi, ktoré sme od nej dostali.
Rúcame duchovné „Piliere Zeme“ a vo vlastnej hlúposti, nadutosti a pýche, si neuvedomujeme, že v skutočnosti ničíme samých seba a budúcnosť našich potomkov.